Keď k nám dolu na prírodnú terasu zostúpi Merlin, som už zasa vporiadku.
Ba viac – až teraz som sa prebudil v tomto dni a v Antilúzii a je mi tu veľmi dobre.
„Sorry za môj výstup tam hore“ povie Merlin. Oči mu opäť svietia ako drahokamy a tvár má sympaticky pokojnú... Sedíme so skríženými nohami rovno na vyprahnutej zemi a okolo nás sa zhromažďujú obyvatelia nedostupnej zátoky pirátov.
„Moja paranoja z minulého života...“ ospravedlňuje sa pokojným úsmevom, pričom sa mi ukloní - ja už viem, že ani to ospravedlnenie nemám brať vážne... Nemám brať vážne nič z toho, čo sa mi stalo. Merlin sa zdraví so svojimi ľuďmi a niektorí si sadajú do kruhu okolo nás, akoby boli dohodnutí...Všetko mi pripadá, ako nádherná hra, v ktorej každý vie, o čo ide... Naša cesta až sem je ako vopred pripravený príbeh, ktorého pravidlá postupne poznávame a odhaľujeme... A smejem sa, aký som býval naivný a hlúpy...
Ktosi začne hrať na gitaru.
„Sorry aj za ťažkú cestu s drevom po cestičke,“ pokračuje Merlin a zároveň znázorňuje týpkovi, čo sedí vedľa neho, ako som niesol paletu a obaja sa na tom dobre bavia... Necítim ani náznak krivdy...Vidím sa, ako stúpam po úzkom chodníku, nohy sa mi podlamujú ako pod krížom a s pocitom vyššieho zámeru roním litre potu... Aj to bola iba moja skúška...
„Bola to taká hra, prepáč... Dreva máme dosť“ smeje sa Merlin svojimi jasnými modrými očami...Týpek sa pobavene usmieva a potom s Merlinom prepuknú do hurónskeho smiechu...
Smejem sa s nimi... Nie som už vo vlastných očiach vôbec dôležitý... Nemám v sebe pocit krivdy a na nikoho a na nič sa neurazím... Naopak som dojatý a šťastný... Pochopil som Emin sen – sám som sem prišiel s púšte.
Ema veselo a spokojne žiaria oči - vie, čo sa vo mne odohráva...
Sama to zažila v jaskyni... O tom však ešte neviem... Len to tuším... O tom mi povie neskôr...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára