Ema vyjde na priedomie... Preťahuje si chrbticu – aj ona hovorí, aké bolo to zvláštne lôžko, horšie ako väzenská pričňa...
Je smädná a chce, aby som zašiel do domu po jednu z plastových fľašiek, v ktorých priniesol Merlin nealkoholické nápoje...
Odhrniem ľahký záves, počujem ako chlap chrní a po špičkách vykročím k jeho rozheganej, starej posteli... Uvedomím si, aký je drobný – včera na mňa pôsobil oveľa vyšším a mohutnejším dojmom.
Na zemi je igelitka, načiahnem sa po ňu a chcem vybrať fľašku...
Ako uvoľnená struna na hodinách sa vzpriami a jedným skokom je pri mne... Šľachovitými prstami mi zovrie zápästie a ostrie Francúzovej dýky, ktorú mal ukrytú pod prikrývkou, mi oprie o hrdlo, takže cítim jej kovový chlad a tlak...
„Polož to!“
Čuduj sa svete, nepohne sa vo mne ani náznak emócie... Naučil som sa už neľakať... Igelitku však pustím na zem.
„Kradneš?!“ ziape na mňa piadimužík s nenávistným pohľadom v zlosťou zakalených očiach.
Necítim žiadnu vinu... Uvedomujem si však celkom dobre zmenu jeho výzoru... Nie je to ani zďaleka kultivovaná tvár, ktorú poznám z našej noci... Je to bezzubá a zlostná tvár veľmi plechavého a pološialeného bezdomovca, ktorý po vás vyskočí kdesi v pivnici...
Dýcha mi rovno do tváre a jeho malé oči sa do mňa zabodávajú ako ihly... So zvláštnou ľahostajnosťou a chladom, akoby mi už nezáležalo na ničom, ani na vlastnom živote mu otrčím fľašku s nápojom, aby pochopil...
A Ema vonku spokojne čaká a netuší, čo sa tu deje...
„K a l k u l o v a l si, sedel si vonku pred dverami a v duchu si preratúval m o j e peniaze, nemysli si, že mi môžeš čosi zatajiť!“
Je to pravda... Myslel som na peniaze a k a l k u l o v a l som... Kalkuloval som s našim rozpočtom a s tým ako dôjdeme domov a koľko peňazí by som vlastne potreboval, ale to mu nepoviem... Ale n e k a l k u l o v a l som s tým, že siahnem po jeho igelitke...
„Tak ma zabi, do toho, amigo“ poviem celkom ľahostajne. Ani neviem, kde sa vo mne ten chlad a zvláštna ľahostajnosť k vlastnému prežitiu berie... A možno len práve tá ľahostajnosť ma zachráni... Cítim, ako tlak čepele noža na hrdle povolí...
Francúz mu daroval dýku na znak toho, že s ním už nebojuje: tak nám to včera vysvetlil. Bola to skvelá dýka, mnohokrát prekúvaná, dedičná zbraň... Ja, rovnako ako Francúz s ním nebojujem... A zdá sa, že práve to ho zaskočí...
„Ako to, že vojdeš dnu len tak... A nezaklopeš? Nepozdravíš, keď si sa ku mne priblížiš?“- hovorí už miernejšie a na diaľku očami kontroluje peniaze pod posteľou...“Vieš, kto som?!“
Azda si myslí, že som mal klopať na zdrap, čo visí vo dverách?
Ale mlčím... Vonku som myslel som na to, ako by a nám zmenil a uľahčil život, ak by som jeho peniaze prijal... Alebo by sa neuľahčil? Ktovie, kam by nás tie peniaze priviedli... Ema vedela, že to nie sú dobré peniaze...
A kto je tento muž? Povaľač, kriminálnik, darebák, pouličný muzikant, alebo mudrc, mág a čarodejník? Ako dokáže tak premieňať svoje tváre a celkový výzor, dokonca aj vzrast tela? Ako to mohol v spánku zachytiť moje myšlienky?
Ako na neho pozerám, na jeho povaľačský výzor, začína mi byť jasné – aj najmenší záchvev našich myšlienok, či emócií, prebúdza Draka... Práve som ho prebudil. A takmer ma to stálo život... Lebo to, že svoju hrozbu myslí vážne my nemusí vysvetľovať – celá jeho bytosť bola v tú chvíľu ako v kŕči, zaklať chlapa – žiadny problém...
„Pamätaj si, ty výchdoeuropan! Do tejto zátoky je dlhá cesta, veľmi dlhá a úzka cestička! Išiel si po nej a vieš sám, aká je... Ak si pojebaný krivák, nikdy odtiaľto nevyjdeš živý! Všade tu sú moji ľudia... Jasné? “
Postupne sa upokojuje... Nazrie dolu pod posteľ a do igelitky a vidí, že je všetko okej.
„West ist the best! Povedal Jim Morrison... A hovorím to aj ja. Vám z východu veriť nemožno!“
Pozerám mu rovno do očí. Nemám prečo by som mu prikyvoval. Ale aj tak cítim nepríjemný pocit v tele... Až teraz sa ozýva žalúdok... Cítim čosi veľmi nepríjemné...
Chcem byť už preč...
„Nikomu nedovolím, aby mi zobral, čo mi patrí...Toto je môj domov, toto som našiel pre seba... Sem som putoval tridsať rokov... Pozri... Pozri aký je výhľad cez toto okno! A keď ráno vstanem, vidím záliv, more a vychádzajúce slnko... Koľko miliónov dáš za taký pohľad? A za taký život, keď už nemusíš žobrať a makať? He?“
„Zanesiem jej piť“ poviem, lebo už nemám záujem ho počúvať... Príde mi zle a keď prídem k Eme navrhnem jej, aby sme sa išli prejsť...
pre pokračovanie klikni dolu na STARŠIE PRÍSPEVKY
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára