102. SVETLO

Počas našej cesty sa s týmto svetom čosi udialo...Tušíme, že nastala zmena... Niečo sa stalo so Slnkom...

Dos soles...

Umrelo staré Slnko a vystriedalo ho nové ?

Pozerám ako žiari dobiela, aké je obrovské a mocné...

Všetko čo je, je zo Slnka... Sme stvorení zo svetla, z jeho vibrácií je náš svet...

Slnko súvisí s púšťou... S vyprahnutým svetom bez vody... Ten, kto prichádza z púšte...

Bol Emin sen metaforickým obrazom príchodu nového Slnka?

Prišli sme sem, aby sme to pochopili?

Som Svetlo... Som Cesta... Som Láska... znejú mi v hlave útržky viet z úst kňazov, ktorých som počúval kedysi dávno v kostole mesta Menova, no nepripisoval som im žiaden význam... Pripadali mi to ako metafora, či krasoreč...

„Ak rozumieš Slnku ...“

Ak rozumieš Svetlu...

Učili nás programom, ktorých základom je obraz neživého a chladného kozmu, neživej planéty a neživého slnka...

Ak je slnko neživé – odkiaľ potom prichádza život? Odkiaľ prichádzame my, živé bytosti? Z čoho sme stvorení, ak nie zo svetla? A odkiaľ svetlo prichádza ak nie zo slnka?

Pozerám po okolí a vidím týpkov, ako vychádzajú zo stanov, ako kráčajú po cestičke k studničke s vodou... Iní sa preťahujú po nočnom spánku alebo so skríženými nohami meditujú, tvárou k slnku...Vidím ich aj vo výrezoch okenných otvorov arabskej pevnosti, vzdávať meditáciou hold prichádzajúcemu dňu...

Všetci títo mladí tuláci, bekpekeri a traveleri, zdanlivo bezcieľne putujúci svetom, sú magneticky priťahovaní miestami sveta ako je toto... Tu nachádzajú príznaky doby, ktorej sa cítia byť deťmi, rovnako ako to robila generácia rokov šesťdesiatych...

Aj my sme museli prísť práve na toto miesto – cesta trvala celý život...

Vidím pestrosť národov, čo sa tu zišli, ich odlišnosť a vzájomnú jednotu...

Cítim našu vlastnú odlišnosť a zaplavuje ma pocit šťastia a hrdosti na svoj malý národ... Odlišnosť, výnimočnosť a jedinečnosť... Miliardy foriem a predsa Jednota!

Po terasách sa k domu škriabe traveler, jeden z tých, čo bol včera pri jaskyni a pýta sa anglicky, či Merlin spí a ja prikývnem... Či vraj včera prebral a ja prikývnem, že áno, chlapík sa zhovievavo a trochu ironicky usmeje, mávne rukou a odíde a ja pochopím, že Merlin to bude mať so svojim predsavzatím spájať ľudí aj v San Pedre ešte ťažké...

Askéti ho budú považovať za bohéma...Väčšina tých, čo sa vybrali hľadať slobodu prirodzene neznesie, aby im ktokoľvek a čokoľvek diktoval...

Zídem dolu k Francúzom, čo na mňa kývajú od ohníka – je tam pár chlapcov a dve veľmi mladé dievčatá, všetci v pestrom a ležérnom oblečení... Ponúkajú mi zo svojej kávy...

Káva ma preberie – spal som dve, tri hodiny a to najnepohodlnejšie vo svojom živote, na akomsi stole z kameňa...

Poďakujem a štverám sa nazad, lebo slnko už začína hriať...