Svižná sto tridsiatka je tak akurát na dva dni a dve noci nepretržitej jazdy po európskych diaľniciach.
Nemôžem riskovať pokuty za rýchlosť, lebo peniaze nám vyjdú tak tak...
Okrem toho si musím rozložiť sily, aby ma nedostala únava a mikrospánok.
Všetko je vec energie, jej rozloženia a jej použitia...
Tak, ako sme začiatkom tejto jesene energiu našej práce premenili na prostriedky potrebné pre skok do neznáma, teraz sme tie prostriedky premenili na energiu, ktorá nás má vyniesť naspäť, hore na sever a východ...
Nič nie je stále ani nemenné - to len energia mení a formu a tvar.
Od návratu zo San Pedra sme potrebovali takmer tri týždne, aby sme premenu nášho karavanu na peniaze uskutočnili... Počas nich sme prežili v Taranquille nové a krásne príbehy... Spoznali sme rodinu Čača Frasca, Tontijovu i Abuelinu rodinu...
Rozprávanie by si však vyžiadalo prinajmenšom taký istý priestor, ako ten, ktorý sa práve uzatvára...
Už teraz, ako letíme v plne naloženom aute Mediteránskou diaľnicou si uvedomujem, ako nás táto cesta zmenila...
Tešíme sa na sneh a na Vianoce...
V duši však ostáva zvláštny smútok za tým, čo za sebou zanechávame...
Míňame červenkasté kopce Andalúzie, na zadných sedadlách po strop naukladané veci z karavanu, na ktorých driemu psíci... Chýba len Emina zelená bunda a jeden pár kľúčov od auta - zabudol som ich v jaskyni, našťatie mám náhradné...
Motor pracuje pravidelne a ľahko, akoby audina nemala svoje statočne odjazdené kilometre...
Ríša Draka má svoje zázraky a medzi ne patrí aj naše auto... Kto nachvíľu neokoštoval chlebík ľudí na ceste, vzťah k neživej veci nepochopí... S audinou sa nahlas rozprávame, pohládzame ju, povzbudzujeme... A ona sa nám za to odvďačí - motor bzučí veselo ako dych koníka, ktorý sa plný očakávania otočil na spiatočnú cestu do stajne a nemusí už za sebou ťahať ťažký voz...
Krajina sa mení... Červeň a skalnaté svahy ustupujú čoraz hustejším porastom hôr... Architektúra v mestách a mestečkách Španielska sa premieňa pozvolným, ale nezvratným pohybom.
Biele a ploché maurské stavby striedajú mierne lomené strechy domov stredomorského pobrežia... Juh, andalúzsky juh nechávame za sebou a mlčíme...
Dolu sme pobudli pár mesiacov lineárneho času, ale v skutočnosti sme tam prežili život a možno – životy...Vstúpili sme do vlastnej budúcnosti a teraz sa vraciame do minulosti, ktorú sme za sebou zanechali a v ktorej na nás čaká vlastná pôvodná identita... Bude ťažké ju znova prijať a obnoviť ju... Ale je to je jednou z našich hlavných úloh... Merlin to vedel, a preto nás už nezdržiaval...
Počas spoločnej noci sme prežili skúsenosť, ktorá nás nenechala na pochybách, že naše osobné príbehy sú súčasťou omnoho širších súvislostí, ktoré k presahujú prah zrodenia a smrti a pokračujú do dávnej minulosti... Pochopili sme časť týchto súvislostí a ostatné musíme doplniť svojimi životmi – sami...
Vraciame sa s pokladom, ktorý nie je vidieť a vieme, že už o pár hodín to nebudeme vedieť, ani môcť nikomu ukázať...
Vo svete, kde je treba dokazovať všetko, nemáme dôkazy... Ale tak sme sa v tej noci – rozhodli a vybrali sme si.
Tušíme – a preto mlčíme – že opäť upadneme do veľkého zabudnutia, práve do toho, z ktorého sme učinili svoj rozhodný a riskantný skok... Na celé mesiace a roky sa za nami zatvorí Brána a my ju len veľmi ťažko budeme otvárať – najprv bude milosťou aj malá štrbinka medzi zle priliehajúcimi verajami...
Zabudneme na San Pedro a zabudneme na Las Negras a zabudneme na Taranquillo, pretože nastúpia iné starosti...
Svet okolo nás urobí všetko pre to, aby v nás spomienku zadusil, aby ju premenil na ilúziu, klam a fatamorgánu... Lebo tak to už chodí – to, čo je skutočné je považované za ilúziu, a čo je len obrazom je povýšené na skutočnosť...
Aj my sa budeme nútení tomuto svetu prispôsobiť. Ak chceme prežiť, budeme ho musieť prijať...
Dopredu viem, aké to bude pre nás ťažké... Nie je vôbec isté, či nás Drak pritom nerozdrví...
Sme však už odhodlaní svoj osud prijať, nech by bol akýkoľvek...
Raz sa nám azda podarí spomenúť si a navrátiť sa do sveta, ktorý sme poznali bez toho, aby sme kdekoľvek odchádzali...
V Cassa Blance, malej prímorskej dedinke neďaleko Valencie sa zastavíme pri dome Andalúzana Manuela. Mohli by sme prespať, odpočinúť si, osprchovať sa...
Naši dvaja rodáci už odcestovali na Vianočné sviatky domov tak sa rozhodneme pokračovať- zvečerieva sa a nás čaká nejakých šesťsto kilometrov po francúzske hranice...
Diaľnica po ktorej ideme, je nová a kvalitná. Na ceste nie je veľký ruch a tak jazdím plynule a vytrvalo s čo najmenšou možnou námahou...
Pospíme si dve hodinky po sediačky, prikrytí rozopnutými spacákmi na ktoromsi odpočívadle v južnom Francúzku...
Stretáme Európanov a cítime, že svet, do ktorého sa ponárame stále hlbšie, je iný ako ten, ktorý sme zanechali za našimi chrbtami...
Od Álp vanie chlad a ako sa blížime ku švajčiarskym hraniciam, zamračí sa a spŕchne chladný dážď...
Dva pruhy pre autá – jeden pre európske značky, druhý pre ostatné, muži v uniformách nás komandujú do odstavného pruhu... Európania povedľa nás si to švihajú bez kontrol...Vystúpiť, odstaviť auto, vyložiť veci... Povely a pokyny...
Obkolesia nás uniformovaní a ozbrojení muži, pohľady sú na nás a prehliadajú nás... Uviažu psíkov na remene...
Niekoľkohodinová prehliadka a všetko, čo si nesieme je na dlhočiznom stole, muži s pinzetami prezerajú každý centimeter nášho oblečenia, rýpu sa v krabičke s kávou a v sáčku s cukrom... Zbytočne.
Kontraband, ktorý prenášame nemožno nahmatať medzi vecami... Nie je to Merlinov nebezpečný tovar...
V Alpách je sneh... Začína víchrica...
Spíme dve hodiny na parkovisku a nad ránom nás prebudí chlad a za oknami je snežná búrka a fujavica a stierače leda stíhajú čistiť sklo...
Autá sa vlečú v kolónach a od únavy nepomáha už žiadna káva...
Vo svetlách reflektorov rovno proti mne vystreľujú biele šípy Snežnej Kráľovnej.
Jazdím bielym tunelom, čo nemá konca...
Vidím havárie, no som už ako bez citu, som stroj, ktorý ide... Musí ísť, nemôže zastať... Vonku je fujavica a mráz...
Sme prostred alpskej zimy...
Bojujeme proti spánku a zabudnutiu... Ema mi kladie kontrolné otázky...
Útržky spomienky na noc v San Pedre... Rozprávame o tom ticho a len medzi sebou...
Merlinove slová ju preniesli do priestoru v minulosti. Bola v ňom ako v skutočnosti a bola si tým istá... Ten dávny svet jej bol veľmi známy - z neho predsa pochádza...
O tom budeme rozprávať len medzi sebou...
Začína sa vynárať obraz zašlých čias, rozpomienka dávnych udalostí a ich súvislostí s našou prítomnosťou... Poznávame, kým sme boli... Spomíname si ako jednotlivci, ako národ, ako ľudstvo...
Tak, ako sme sa my dvaja s Emou pred rokmi stretli, stretnú sa postupne členovia dávnych družín...
Neuveriteľné stretnutia, nevysvetliteľné náhody a prekvapenia – iste to zažíva každý... Pod povrchom týchto stretnutí prebiehajú dávne príbehy... Príbehy, ktoré máme rozlúštiť na našej ceste bežným životom...
Hráme hru na slepú babu - naše životy sú takou hrou... Hľadáme a hmatkáme...
V tme ohmatávame obrysy a hádame, pokúšame sa identifikovať, na koho sme narazili... Skladáme dohromady mozaiku príbehu, ktorý sa kedysi rozbil a rozpadol na tisíce častí …
A to bude účelom nášho návratu – dať ten príbeh dohromady...
Šoférujem len s vypätím všetkých síl, premáham únavu a zlú viditeľnosť...
Tá, s ktorou jazdím mi vždy ukazovala cestu. Zavracala ma zo slepých uličiek a osvetľovala mi tie, ktoré som prehliadal...
Viedla ma s presnosťou na metre a sekundy...
Len šoférovať a viesť ju za jej naplnením, doprevádzať ju a slúžiť jej – už tými činnosťami som odmenený...Viem, koho veziem. Vie to Merlin, vie to ona a aj ja to viem...
„Nikdy na to nezabudni. Nezabudni, kto si... Never forgot it... Never forgot... Sľúbiš mi to?.“ počujem, ako jej kladie na srdce pri našej rannej rozlúčke...
„Sľubujem“- povie Ema ticho... Len ťažko v živote prijímame, kto naozaj sme...
A ja viem, že zvlášť pre ňu, bude sľub dodržať ťažké...
Aj keď tu Merlin s nami nie je, pripomeniem jej ho vždy, keď bude klesať do tmy...
Ak načas zabudne, spomenie si znovu... Nedovolím jej, aby zaspala a zišla z cesty... Tak ako to ona nedovolí mne... A kdesi v ďalekom svete máme
toho, kto prišiel z púšte pripomenúť jej a moju vlastnú odvahu byť, kým sme...
Napriek besneniu živlov, ideme... Podchvíľou sa mi vidí, že prechádzam tunelom, inokedy pribrzdím, lebo sa mi marí, že predo mnou prostred cesty náhle vyrástol múr... Ideme krokom a strácame sa v súvislej bielej stene, ktorá redne s každým krokom, ako sa do nej vnárame...
Nemáme však už čo stratiť – sme priestor ticha medzi údermi na bubon...
.....koniec tejto časti príbehu
LONDÝN, 28. júla 2011
Karol Hlávka
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára