Tontijo si porezal palec.
Má ho celý ofačovaný a keď nám ho otŕča, bolestivo špúli pery...
Abuela spieva.
Jej pekný a mocný hlas napĺňa chladné priestory domčeka, vychádza von a šíri sa ako oheň hore ulicou Taranquilla... Je to prvý spev v Taranquille, odkedy umrel pri nehode Primo - vnuk Čača Frasca. Prvé flamengo po smútku...
Je slnečný koniec novembra a o dva dni začínajú sviatky Navidad.
V karavane je teplo a húfy múch – zabíjame ich hromadne handrou a mojou ľavou sandálou.
Paya previaže Tontijovi prst, a ošetrí mu ho ajatínom z našej autolekárničky.
Starý handler San Pedro dobre pozná... Chodil tam keď kšeftoval s burros - mulicami. Spokojne sa usmieva – predal tam vtedy mucho, mucho burros...
Abuela šľahne von otvorenými dverami prázdnu plechovku od kokakoly a vyjde na priedomie – nikdy sme ju nevideli bez šatky... S vlasmi rozpustenými na plecia a takmer orlím nosom vyzerá ako stará Indiánka... Už mala o nás starosť. Neprišli sme domov po celú noc...
San Pedro je podľa nej pekné. Bola tam pred mnohými, mnohými rokmi, ešte s nebohým mužom. Boli tam dva dni ešte v čase keď v osade žili rybári - pescaderi... Je tam veľmi, veľmi pekne...
Čačo Frasco príde pozrieť, ako lapáme muchy. Ponúkne Payi jednu z tých svojich tuhých cigariet. Pozná San Pedro - aj on tam bol. Čistili pláž. Bolo to pred šiestimi rokmi a akýsi ryšavý chlapisko na nich vytiahol pištoľ a vyhnal ich. Nikdy viac tam nepôjde. Sú tam nebezpeční ľudia a majú nože a zbrane. Tam nepôjde ani guardia civil, hovorí Čačo... Nemôže uveriť, že sa k nám tam správali slušne.
Čačo nazerá dnu cez dvierka a poťahuje z cigarety. Tontijo sedí na plastovej stoličke, opretej o karavan a kašle /eh-eh-eh/. Abuela si sadla pred svoj domček na slnko /a la sol/.
Paya sa pýta na zdravie jeho ženy a hlboké andalúzske oči sa mu zalesknú slzami.
Nič nechce jesť... Ešte sa neprebrala z tragédie jej vnuka... Je veľmi chorá...
„Nemám peniaze, ale ak by som mal, dám vám ich. Dal by som ich veľmi rád, ale som chudobný. Mám vás rád. Mucho...“ vyhŕkne z Frascovej hrude a slzy sa mu prelejú na líce... Aj mne vojdú do očí slzy. Ema fajčí tuhú cigaretu a po líci jej steká slza...
„Aj my ťa máme radi, Chacho...“
Všetci traja sa po andalúzsky objímeme.
Naše ticho preruší zvuk Titovej dodávky.
„Sanchez siempre refirado. Siempre refirado“ počujeme Titov jemný a kultivovaný hlas: „Alvarez- Sanchéz je večne prechladnutý, večne prechladnutý“ – naráža na jeho ustavičné fajčiarske pokašliavanie bez ktorého si koloryt priestoru kde sme, neviem predstaviť, rovnako ako bez ranného kikiríkania Pescaderovho kohúta, či klopkania Aubelinej paličky...
„Stále je prechladnutý“- povie svojim jemným humorom, keď nás všetkých pozdraví.
Vracia sa zo svojej obchodnej pochôdzky, upravený a v lesklých topánkach v nohaviciach s pukmi, čistej košeli a s vlasmi upravenými ako filmový herec. Počas dlhých zimných večerov bude taranquillským deťom čítať básne z prázdneho papiera.
„Ano on je chorý, ale na vajcia!“ povie nahlas Čačo a chytí sa medzi nohy. V zlomku sekundy zabudne na svoj smútok. „Už je čas, aby ho pochovali!“
Tontijo sa nebráni a nehovorí nič – sedí a opiera sa bradou o paličku. V klobúčiku posunutom hlboko do čela pôsobí, akoby driemal. Tak sme ho videli sedieť prvýkrát, keď sme sem prišli a parkovali karavan. Poznám ho a keď sa lepšie prizriem, vidím, ako sa očičkami v tieni širáka veselo na mňa škerí... Poznám ho a viem, že mu nevadí, keď si z neho uťahujú – nech! Pre neho najdôležitejšia vec na svete je, keď sa ľudia okolo neho dobre bavia, nič na veci nemení, že na jeho účet... Jazvečík Cebo leží pri ňom a prednými labkami si pridŕža kus suchého chlebíka, čo mu priniesol. Deny si už svoju porciu pohltal...
Paya pomáha vešať Abueline vypraté veci na drôt medzi karavanom a pletivom, čo nás delí od opusteného pozemku s cédrom.
Pýta sa jej, či nám v San Pedre dali jesť a piť a kde sme spali... Či sa o nás dobre postarali a ona ju musí ubezpečiť, že všetko bolo v poriadku.
K ženám sa pripojí Lola, matka malej Toni a Abuelina vnučka... Prináša ochutnať čerstvú pajlu... Je s ňou aj jej matka, impozantná Andalúzanka s vysokým účesom, Pacova žena.
Abuela sa zastrája, že bude učiť Payu španielskym slovíčkam... Lole prikáže zajtra doniesť papier a ceruzku... A začne ju učiť hneď... Ako sa povie „hrniec“ ako sa povie „chlieb“ ako sa povie „olej“ ako sa povie „panvica“ ako sa povie „sporák“ ako sa povie „fazuľa“ ako sa povie „mrkva“...
Španielsky podľa nej hovorí celý svet... Španielčina je krásna reč, hovorí Abuela. Treba sa učiť španielsky. Potom sa jej pýta na všetkých príbuzných a nakoniec, ako si pýta veci, keď nakupuje v obchode.
Paya znázorní, ako ukazuje v obchode prstom na veci, pričom vždy povie eso- „to“... Abuela sa na tom rehoce ako na dobrom vtipe. Ale pochváli ju, že odkedy sme tu, Paya v znalosti jazyka pokročila.
Potom sa chce učiť slovíčka v slovenčine, vyslovuje ich a smeje sa sama na sebe...
Bielizeň, zavesená na krivom drôte sa pohupuje v čerstvom vetríku – je čistá a voňavá...
„Môžete tu karavan nechať a keď sa vrátite, nájdete ho v poriadku. Mne neprekáža. Veci môžem vešať rovnako dobre ako predtým a toto je môj pozemok. Toto je celé naše. Eso es nuestro... Rozumieš? Toto je moje vlastné miesto na svete! Nikto sem nemôže... A keď sa raz vrátite do Španielska, nech je tento dom prvým miestom, kam povedú vaše kroky...“
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára