Opäť sedíme s našim starým Merlinom, našim druhom na cestách z ktorého sa valí životná radosť, vitalita, neútočnosť a láska... Existuje vôbec jeho poklad? A potrebujem ho vôbec, keď viem, že ho nosím so sebou ako dar tvorby, ktorá ma v budúcnosti uživí?
Ktosi zahrá na druhú gitaru. Merlin zaspieva chrapľavým hlasom svoj song, z ktorého si pamätám iba slová „...I am walking“...V jeho hlase, v tej piesni je čosi z ciest, plných nástrah, boja o prežitie, prachu a samoty...
Potom chytí gitaru aj on... Udiera do strún, akoby ich chcel pretrhnúť...
Z terasy, ktorá je ako javisko antického amfiteátra zvaného San Pedro, vidím oblúkové terasy, ktoré stúpajú do svahov kamenistých pahorkov, čo sa týčia ako majestátne veže, chrániace z troch strán celú zátoku. Merlinov kamenný dom splýva s okolím a medzi zvyškami dávnej rybárskej osady ho takmer nevidno... A je tu vôbec niekde jeho dom?
Priestor okolo nás sa zapĺňa, niektorí prichádzajú so šálkou ranného nápoja, ticho debatujú všemožnými jazykmi sveta, alebo len počúvajú. Slnko stúpa nad horizontom mora a hreje ako v lete. Sme tu pestré zhromaždenie, len čo je pravda...
Na gitaru hrá sochár, ktorý pracuje v San Pedre na jeho kamennej výzdobe... Podchvíľou sa postaví, chce odísť k svojej každodennej práci so skalou, ale potom si znova sadne, priťahovaný Merlinovým brnkaním... Striedajú si gitaru a vymieňajú medzi sebou muzikantské skúsenosti... Sochár s čelenkou v dlhých vlasoch sa podobá na Marca Konopflera z Dire Streits, je odchovaný rockom rokov šesťdesiatych...
Viem, že Merlin si práve vyberá členov svojho muzikantského tímu...Toho, v ktorom som ešte včera dúfal, budem aj ja... Nič viacej by som si včera neprial, ako byť členom jeho kapely...To bolo včera... Dnes nie. Moja cesta je iná. Tu v San Pedre skončil môj muzikantský a neuskutočnený sen...Tu, medzi géniami real music môj talent na hudbu bledne... Ale neprekáža mi to – naopak, cítim to ako oslobodenie: nič už nemusím... A za nič sa nemusím viniť... Každý sme na niečo a v tom je pestrosť Stvorenia. Pestrosť novej doby v ktorej si každý nájde svoje vlastné a jedinečné určenie... Tak, ako si ho nájdu jednotlivci, nájdu si ho aj národy... Krása sveta je v jeho rozmanitosti... Každý sme iný a všetci sme jedno... Cítim hrdosť na svoju vzdialenú zem a na to, že som jej synom... Nechcem už byť nikdy iným, ako som...
Spev vo francúzčine...
Štíhly a počerný Fancúz v prekvapivo elegantnom čiernom oblečení priniesol svoju španielku a spieva hlasom, z ktorého idú po chrbáte zimomriavky...Všetci stíchnu, aby ho počuli...V rodnej reči spieva pieseň o San Pedre...
Všetci mu venujeme plnú pozornosť a nikoho neprekvapí, keď - bez toho aby prestal spievať- podíde s gitarou pár krokov na miesto kde končí kruhovitá terasa a vystúpi na prvú z terás, potom druhú, tretiu, tam sa rozkročí a spieva smerom k moru a Slnku...
Na jeho výstupe je čosi teatrálne, ale zároveň prirodzené... Čosi exhibicionistické, ale nie vulgárne...V čiernom oblečení s čiernymi vlasmi, gitarou, rozkročený na skale prostred terás, rovno pod kamenným vrchom s hlbokým modrým nebom nad hlavou pôsobí ako superstar – a oň ňou skutočne je. Je si vedomý účinku miesta, ktoré si vybral, lebo jeho čistý a jemný hlas teraz počujeme akoby zosilnený aparatúrou...
Pieseň o zátoke všetci poznajú, pospevujú ju v zborovom refréne, ako vlastnú hymnu – hymnu San Pedra, pirátskej zátoky.
Merlin sa spokojne usmieva a modré oči sa mu lesknú od sĺz... Pozerám mu do očí a kývam hlavou na znak uznania...
Kam sa hrabeš, zakrnutý beatnik? To sa mi prihovára môj Kritik za chrbátom a ja mu veru dávam za pravdu...
„Všetko je možné, zapamätaj si“ nakloní sa ku mne Merlin. „Treba sa prestať báť. Ak sa zbavíš strachu, je možné všetko. Všetci sa musíme zbaviť strachu... Potom to príde... Je to blízko, prichádza to...“ - Merlin sa šibalsky usmieva. „Je to veľmi jednoduché a preto to málokto dokáže. Je to veľmi ľahké a veľmi ťažké... Tak málo stačí: iba sa zbaviť strachu, comprendo?
Potom zoberie gitaru ryšavá Angličanka, nepekné a rozospaté dievča s namosúrenou tvárou... Sedí v kruhu, hneď vedľa Emy a podanie anglických piesní jej hlasom je ako prejav čírej geniality...
Mlčíme.
Spieva jednu pieseň za druhou, iba tak do vánku a s neuveriteľnou ľahkosťou ktorej však nechýba precíznosť... Renomované nahrávacie štúdio by na jej hlase zarobilo majland... Prečo prišla práve sem, do divočiny?
Eme stekajú po lícach slzy. Prichytím sa, že aj mne...
Merlin spieva chrapľavým tuláckym hlasom dvojhlas... Improvizuje, pohráva sa so svojou spodnou linkou, svojim hlasom koketuje, laškuje s jej hlasom a potom sa stratí, aby ju vzápätí za rohom dobehol a prekvapil... Ona o všetkom vie, tvári sa, že ho nevidí a nepočuje, no potom nasadí v plnej sile a ešte väčšej kráse a súzvuku...
Ako opísať ranný koncert v čistom a priezračnom ovzduší San Pedra v kruhu umelcov, pestrých zástupcov najrôznejších národov a národností?
Vedľa mňa mladý Francúz, ktorý ušiel pred Ríšou Draka z rodného Toulusu, ťuká kladivkom do kameňa a rovnom pred mojimi očami vytvára umelecké dielko...
Je tu Nemec, Angličanky, Španeli, Taliani, naši Česi, sme tu my a ktovie kto ešte...
Odkedy sa stal Merlin mojim spojencom a radcom, viem byť v oboch ríšach naraz...Viem už cítiť a myslieť zároveň ako občan Ríše Draka a zároveň ako obyvateľ Antilúzie... Odteraz sa budem učiť schopnosti byť v oboch zároveň, pretože cieľom je MIER.
Peace, no war.
Dnes už viem, že oba svety sú vo mne. Sú vo mne a v každom z týchto ľudí...
Sú každej ľudskej bytosti...
Svetlo vytvára tieň a bez tieňa nevieme nič o svetle...
A tak viem, že Merlin to nebude mať pri spájaní ľudí – ľahké... Sila jeho osobnosti, nečakané zvraty v správaní, zdanlivá nesúrodosť jeho myšlienok a názorov, jeho hry a prevleky budú sa ľudí Ríše Draka dotýkať na veľmi citlivých miestach... Budú sa ich dotýkať až do chvíle, v ktorej pochopia, že sa nemajú brať vážne... Prichádza s útočnou dýkou, aby ňou odsekal všetko falošné a cudzie... Odtne od nich to, čo odťal zo mňa – moje celoživotné presvedčenie o vlastnej bezmocnosti, ktoré sa prejavovalo tak, že som pomoc očakával od druhých...
Nikto na svete nie je žobrákom – v každej, aj tej najnepatrnejšej bytosti na svete je Svetlo, ktoré tlie a má sa prejaviť... O tom treba s ľuďmi hovoriť. To ich treba naučiť...
To, čo narastá je svetlo v každom z nás. A v tom svetle bledne tieň, o ktorom sme si mysleli že je našou pravou podstatou...
„Veľa času už starému svetu nezostáva!“ zavolá za nami Merlin a pokúsi sa nás ešte raz zdržať... ﻰ
Odchádzame, lebo sme sa tak rozhodli.
Nie preto, že by sme to tu nemali radi, práve naopak – sila miesta pri prameni je taká mocná, že by nás tu pripútala navždy...
Lúčime sa s plážou s palmami a tyrkysovou vodou, a Arabskou pevnosťou nad morom, kamennými domcami na terasách, so skalami, vrchmi ako veže... Odchádzame po cestičke pirátov naspäť... Viem, že návrat bude neľahký – svet je uprostred ničivej a zatiaľ ešte dobre ukrytej vojny... Tá vojna z neho robí púšť, krutejšiu ako najsuchšie miesto na zemi...
Brazílčan pripravuje jedlo na panvici nad otvoreným ohňom - jeho špecialita rozvoniava, ale my na naplnenie žalúdka už nemáme myseľ...
Hľadáme v jaskyni svoje veci, Eminu zelenú bundu a môj nepremokavý plášť...
Španielka s dieťaťom sa na nás usmieva, zdá sa však že s Brazílčanom stále nekomunikuje.
Je tu Basko a blonďavý Nemec, čo mi na La Palme vyfúkol prácu.
Eminu bundu nie a nie nájsť...
Brazílčan nechápe, prečo nechceme ostať, môžeme predsa bývať aj u neho – ospravedlňuje sa za svoje včerajšie správanie a za to, ako nás vyhodil, aj keď sa mu pokúšam vysvetliť, že to dôvod nášho odchodu nie je... Cítili sme sa medzi nimi naozaj ako doma...
Príde Merlin, sadne si na skalu povedľa jaskyne a debatuje s Nemcom...
„Hej, Slovák!“ zakričí na mňa Merlin - „Tu máš nepriateľa!“- ukáže na blonďavého Nemca... Naráža na moju práci v La Palme?
Merlin sa na mojom prekvapení dobre baví... Upije si z vína a rehoce sa na svojom vtipe.
„Slováci a Nemci, bojovali proti sebe, či nie?!“ Merlin ma vždy znovu prekvapuje svojim znalosťami histórie aj geografie – len málokto z ľudí na ceste vie niečo o mojej malej a mladej krajine... Najčastejšie si nás mýlia s Čechmi, alebo Slovincami...
Naznačím neslušným gestom Merlinovi že ho mám v paži a on sa rehoce ešte viac...
Voči Blondiakovi necítim ani najmenší náznak krivdy...
Som slobodný.
Som slobodný a preto môžem z San Pedra odísť.
Bundu oželieme... Musíme vykročiť, aby sme tu neostali navždy...
Pustíme sa na strmý chodníček, route de los piratos a psíci za nami...
Pevnosť ostáva po ľavej strane a kúsok povyše sa otočíme...
Sedia na skale, Brazílčan, Merlin a Nemec v bielom župane a pred nimi, ako pred terasou miliónovej vily, modravé diaľky Stredozemného mora...
Chlapi nám kývajú na pozdrav. Starý Kelt pozerá kdesi do diaľky pred seba a oči mu hrajú veselosťou...
„Vidím budúcnosť...“ zavolá na nás.
Namiesto toho, aby som sa ho opýtal, aká bude, ukážem mu zodvihnutým palcom, že je jednička...
On to gesto zopakuje a až teraz si všetci traja zakývame...
Takto mi ostane v pamäti – sedí na kraji jaskyne, pred ním castillio a horizont mora a s tvárou ošľahanou celoživotným putovaním, obrátenou smerom tam kde o pár tisíc kilometrov ďalej leží moja país, pozerá do našej blízkej i vzdialenej budúcnosti...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára