1. CESTA SA ZAČÍNA...

V čase, keď sme sa trmácali cestami východne od Gibraltaru, vyplavilo more na breh telá sedemdesiatich Afričanov. Nikto už nezistí, ako sa nešťastie stalo...Zrejme unikali pred španielskymi pobrežnými hliadkami v plytkom a preťaženom člne... Boli to napospol úbožiaci, utečenci za prácou, medzi nimi azda pašeráci... V tlači sa pravdu nedozviete a svetové médiá správu ledva rozšíria – v Iraku denne vybuchujú nálože a svet má dosť iných problémov...

V tom čas už Viecho nechcel, aby sme sa u neho viac ukazovali a dostali ho do maléru... Mal prekliaty strach s polície a možno ten strach na nás len hral a chcel sa nás jednoducho zbaviť, lebo sme ešte nemali pracovné povolenie...
Mal tam na robotu litovské ženy a nejakých maročanov.
Otázka, či sme mohli byť viacej ostražití, keď sme sa sem rozhodli vycestovať a menej sa spoliehať na správy o ľahkej možnosti získania papeles už dnes nie je na mieste... Skutočnosť je taká, že trh s prácou sa pre nás v tomto roku uzatvoril. Naša krajina ešte nie je členom Únie, azda o pár mesiacov... Naša skutočnosť je taká, že u Viecha sme skončili, vyšmaril nás a stovka euros nikoho z biedy nevytrhne a my sa musíme podľa toho zariadiť... Je jedno čo si o tom všetkom myslíme – treba ísť ďalej. Aj keď obidvaja v kúte svojich duší vieme, že skutočný dôvod našej cesty nie je práca na farme, z niečoho žiť musíme... Azda nás už niekde čaká náš Manuel... Niekde – ale kde? A nebol Emin sen len ilúziou, ktorej sme zúfalo uverili?
Aha, vy ešte neviete, kto je Manuel...

Hovoríme mu tak odvtedy, čo sme sa zastavili v Cassa Blance, to je malé prímorské mestečko kúsok od Valencie, šesťto kilometrov na sever...

Prenocovali sme vtedy u našich rodákov Petra a Lucie.
Rozprávali nám svoj travelerský príbeh - na ceste boli roky a len keď Lucia zodrala už aj posledý pár topánok a nemali kde hlavu skloniť, ujal sa ich osamelý Španiel, vdovec. Pochádza z Andalúzie a stará sa o svoju matku, postihnutú alzheimerovou chorobou... A tak posledný rok majú v Španielsku patróna, ktorý im dal prácu a vybavil pracovné povelenie papeles... Verte, že nájsť človeka, ktorý vám pomôže s papiermi je najväčším šťastím pre cudzincov z krajín za hranicami Európskej únie...

Bývajú u neho – Peter pracuje ako záhradník a Lucia sa stará o Manuelovu /tak sa ten chlap volá/ chorú matku. Trávili s ním posledné Vianoce; pomáhajú mu znášať jeho samotu, ktorá sa podobá osamelej bárke, ktorá je na olejomaľbe nad schodišťom v jeho peknom dome.

My sme "svojho Manuela" zatiaľ nenašli...
Ťaháme sme svoj karavan na najjužnejší juh, lebo dobrodinec našich rodákov nám potvrdil, že ak hľadáme zázraky, Andalúzia je tou správnou krajinou. Sám je Andalúzan a v oblasti Valencie žije dvadsať rokov, no nezvykol si...

Lucia a Peter tvrdia, že Manuel má dobré a široké srdce – také, aké mali v Andalúzii ľudia odjakživa...

A tak sme zamierili na juh... Okrem iného, sme sa tam dolu trmácali s karavanom aj preto, lebo v časoch, keď sme podnikali, poznali sme majiteľa malej reštaurácie s morskými rybami, ktorému hovorili Pescadero.
Bol Gitano a žil so ženou Lolou v Taranquille – netušili sme ešte, ako sa práve táto osada ukrytá pred zrakom turistov medzi obrovskými fóliovníkmi na pestovanie rajčín našim osudom... A to sme už vôbec nemohli vedieť, ako súvisí prevrátený čln na mori s Eminým snom a s mužom, ktorý práve v tom istom čase sedel na brehu, aby z vĺn vylovil svoj rozprávkový poklad...

Až dnes, po rokoch, ktoré uplynuli od času, ako sa tento príbeh odohral vieme, že možné je naozaj všetko a rozprávky o pokladoch sa vyplnia... Vieme aj to, že všetko sa malo stať tak, ako sa to prihodilo - museli sme si prežiť všetko čo dávam na známosť – a hlavne, prestať sa báť cesty do neznáma...

2. SKOK

Sme na cestách druhý mesiac a zásoby potravín v karavane sa nám hrozivo míňajú. Podnik tam hore sme predali za cenu tovaru, ktorý v ňom ostal a tak nám vyšlo práve na túto cestu... Ak Boh dá, iste raz rozpoviem náš príbeh – aby som čitateľa dlho nezdržoval teraz postačí ak prezradím, že všetky udalosti našich životov ostali v priestore a čase, ktorý nám už nepatrí... Odišli sme a svet, z ktorého sme vyšli zatvoril za nami dvere...
Urobili sme skok...
Skočili sme a ocitli sme sa medzi stovkami a tisícmi podobných ľudí, putujúcich z miesta na miesto, príležitostne si privyrábajúcich na benzín, naftu, jedlo a poznávanie...
Poznávanie – čoho?
Vie niekto s tejto sorty ľudí, ktorí sa nazývajú traveleri čo vlastne hľadá?
Prácu? Slobodu? Šťastie? Boha? Poznanie? Lásku?
Ako nám ubúdalo peňazí a ako cesta, podobná putovaniu prechádzala z kilometra na kilometer, z hodiny na hodinu, uvedomovali sme si, že to, čo sa nám deje nie je ani tak nachádzanie, ako strácanie... Stále z nás ubúdalo. Tu, medzi inbernarderos, Maročanmi a námezdnými robotníkmi z Litvy, nebolo nám nič platné meno, zásluhy, titul, dokonca ani pas nie...
Na ceste strácate ilúzie - a to máte s Afričanmi aj ľuďmi z bývalého východného bloku spoločné...
No na rozdiel od tých, ktorí sa na ceste za snom o prosperujúcej Európe utopili, alebo ako mnohí z Litvy, čo padli do osídiel mafie, zarábajúcej na ľuskej lopote – máme vlastne veľké šťastie... Vlastníme auto, karavan so zásobami sušenej sóje, ryže a konzervami a práve sme si u Viecha zarobili celých sto euro... A tak si môžeme dovoliť pár dní voľna a začať naše hľadanie odznova...

Možno to bol naozaj nezmysel, ísť si hľadať obživu do Andalúzie, do oblasti jej najjužnejšíeho cípu mysu Cabo de Gata, vzdialeného od pobrežia Afriky len nejakých osemdesiat kilometrov...

Ale čosi nás k tomuto miestu priam neodolateľne priťahovalo...

Malo sa stretnutie, ktoré podľa Eminych snov malo zmeniť naše životy odohrať práve tu, v národnom parku Španielska?

3. FÓLIOVNÍKY

Keď sme, ešte ako turisti, prichádzali do oblasti prírodného parku Cabo de Gata, spoza okna audiny sme nedočkavo vyzerali povestne nedotknuté rajské zátoky a more... Zbadali sme, ako sa strieborne leskne v januárovom nízkom slnku... Až keď sme zhupli z kopčeka, uvedomili sme si, že to, čo vidíme sú plochy z fólií...
Boli všade a pokrývali veľkú čas údolia až k pobrežnej línii mora...
Ak pokračujete v ceste autom dolu, rozoznáte fóliovníky - sú obohnané ostnatým drôtom a pôsobia ako výrobné haly. Zvláštny obraz v Parco Natural...
Stretáte tu kamióny, odvážajúce ešte zelenú úrodu na sever, do veľkoskladov a supermarketov celej Európy, a odtiaľ už len kúsok na váš stôl. Reklama na billboardoch vám ukazuje usmiatu rodinku s deťmi, ako si pochutnávajú na zaručene prírodných produktoch - ak ste tu dolu na juhu vidíte, že to, čo sa dorába v inbernarderos má ďaleka od prírody - obrovské plochy hangárom podobných stavieb spoľahlivo chránia svet rajčín - tomate od s k u t o č n e j atmosféry... Ak nazriete dnu, ovanie vás vlhký a veľmi teplý vzduch presýtený pachom umelých hnojív a postrekov, a v tej chvíli nepochopíte, že je tu možné dýchať, nieto ešte pracovať celé dni a mesiace a roky počas andalúzskych liet, keď je vonku vyše štyridsať...

A zaraz vám je aj jasné, za akých podmienok tieto plody rastú...

Otrocká práca prisťahovalcov, neuveriteľne rýchly rast, podporovaný horúčavami a chémiou produkujú napodobneniny skutočných rajčín – tých, aké bežne dopestovali naše staré mamy na dvorčeku pred domom...

Ktosi kdesi však rozhodol – táto časť sveta je vhodná na veľkovýrobu...

A tak vznikol plán a projekt – a kamenistú zem dávnych pôvodcov flamenga obalili prvé fólie z plastu... Dnes je už fóliovníkov – inbernarderos - popri cestách toľko, že medzi nimi poľahky stratíte orientáciu.

Ešte pred pol rokom sme si nevedeli predstaviť, že raz tu budeme blúdiť a ponúkať sa tu na prácu aj my... Ale, stalo sa... Jedny z prvých španielskych slov, ktoré sme sa naučili sú „buskamos trabajo“ - hľadáme prácu... Hľadáme prácu a stále ju nemáme... Tí, čo ju už dostali, strážia si ju a vy riskujete, že ak tu ostanete snoriť, ktosi vám podpáli zaparkované auto... Stáva sa to a viem, o čom hovorím...

4. OKRUH PO RAJI

le aby som bol spravodlivý; oblasť Níjaru a Gabo de Gata nie sú len pracovným táborom podobné inbernarderos: Parco Natural je zároveň aj jednou z posledných oblastí Španielska, kde na plážach nemožno postaviť hotely, či súkromné vily milionárov – štrkom vysypanými cestami, ktoré zostali takmer nezmenené z čias, keď tadiaľto putovali iba povozy ťahané mulicami ale aj úzkymi a strmými cestičkami ponad more sa dostanete do rajských zátok Media Luna, Monsul, alebo Genoveses... Zátoka San José je síce takmer v strede malého turistického mestečka, ale kamenistá a trochu divoká Calla Higuera vás znova vráti do sveta nádhernej andalúzskej prírody . A Isleta del Morro, potom Playazzo so stredovekou pevnosťou, zátoka v Las Negras s čiernou skalou Cerro Negro s podobou ženskej tváre... A nedostupné San Pedro s jeho pirátskou minulosťou a stálou komúnou novodobých hippies...

Tento zabudnutý kraj, ešte pred pár desaťročiami obývaný len pastiermi, rybármi a Gitanos, objavili začiatkom sedemdesiatych rokov ľudia s autokaravanmi, hipisáci a tí, ktorí nenašli miesto v konzumnej spoločnosti konca dvadsiateho storočia... Založili tu tradíciu slobodomyseľného života, ale aj alternatívneho umenia, z ktorého ťaží aj súčasný turistický ruch – nič to zato, že mnohí z pôvodných hipisákov sú dnes majiteľmi autokempingov a penziónov a sú z nich sporiadaní občania poškuľujúci po sociálnom zabezpečení v ich vlastnom penzijnom veku...

V San José na passeu predáva už nová generácia travelerov svoje ručné výrobky – nič to zato, že mnohé z nich sú dovezené z Thajska, či dokonca z Číny, nakúpené vo veľkoskladoch v Madride – turisti chcú ilúziu... A tou je i súčasný život dávnych outsiderov...Dá sa povedať, že turizmus s oblasti Cabo de Gata žije z tejto alternatívnej tradície – tajomné zvesti o tých, ktorí „zostali verní“, kolujú iba o San Pedre...

Do San Pedra sa však autom nedostanete – jediný prístup je z mora, alebo po Rute de los piratos, Pirátskej ceste, ktorá vedie ponad strmé španielske pobrežie a môžete ňou kráčať iba v rade za sebou...

A tak jediný legálny spôsob, ako zaparkovať svoj karavan je – uchýliť sa do kempu; može vás hriať na duši, že jeho majiteľom je bývalý traveler, zakladateľ... A ten – rovnako ako tí, čo vyrábajú umelecké predmety musí platiť dane, odvádzať odvody a tak vás celkom iste zadarmo dnu nepustí...

A tak, keď nás Viecho zo svojho vyhodil, padla pre nás posledná nádej, že si budeme môcť dovoliť pobyt v kempe... Sto euro bolo na to žalostne málo...

A tak sme začali náš okruh po raji... To, koľko sme vždy ostali na jednom mieste nezáležalo však od nás... Bola tu vyššia moc – moc mužov v uniformách guardia civil, španielskej polcíie...

5. CALLA HIGUERA

Začalo to v Calle Higuere.

Prečo sme sa rozhodli pre Callu?

Poviem to takto – keď sme tu boli na našej dovolenke, ubytovali sme sa v penzióne u istého Bernarda, Francúza. More sme mali priamo pod oknami a za chrbtami dve pyramídy pripomínajúce hory. Bolo to začiatkom februára, teplota na krátke rukávy a v oblasti nebolo takmer žiadneho turistu... Len jeden karavan, obytné auto zastalo pod pyramídou, ktorej sme hovorili „biela“, lebo bola belšia ako druhá, „čierna“, ktorá delí Callu Higueru od San José. Autíčko s dvoma staršími Nemcami tam stálo pár dní – pohľad naň v nás vyvolal túžbu cestovať, skončiť s podnikaním a vydať sa za čímsi, čo sme po celý život hľadali, no nemohli to nájsť... Neuspokojoval nás relatívny obchodný úspech nášho butiku s galériou... Čoraz viac sme cítili, ako nás pohlcuje život, ktorý sme ani nechceli a ako strácame čosi veľmi dôležité, pričom čas, ktorý sme mali vymeraný na tejto zemi utekal...

A tak sme si zaumienili, že raz sa do Cally Higuery /Zátoky fíg/ vrátime, ale už nie ako obyčajní turisti...

Naše prvé kroky v Andalúzii, len čo sme v noci minuli inbernarderá viedli práve na miesto v Calle Higuere, kde sme vídali parkovať onen biely karavan... Bolo už vlastne nadránom – mali sme za sebou únavnú, no neuveriteľne dobrodružnú cestu naprieč celou Európou, tritisíc tristo kilometrov smerom na juhozápad... Zaparkovali sme, chvíľu sme pozorovali svetlá lodí, plaviacich sa smerom na Gibraltar a až potom sme zaspali...

6. GENOVESES

V Calle sme sa neohriali dlho – stretli sme sa tu s Alexandrou, Slovenkou, ktorá žila v oblasti nejaký čas a dala nám základné inštrukcie; sama sa práve rozhodovala, či ostať, či odísť viacej na sever, pretože práve končila turistická sezóna a ona ostala bez práce...

Zamrazilo nás – jediná práca, ktorú možno dostať je azda v inbernarderos... Ale aj to možno pri zberoch a rajčiny sú zatiaľ nezrelé... Alexandra nám radila, že bude lepšie vyčkať do času zberov - zatiaľ naberieme sily a odpočinieme si v zátokách Parco Natural...

Ako som už spomínal, niesli sme si so sebou potraviny – zásoby euro sa nám však žalostne stenčili – benzín a poplatky za diaľnice z nás vytiahli takmer tisícku; na návrat nebolo ani pomyslenie a budúcnosť pred nami viac ako neistá... Ale boli sme plní elánu – vedeli sme, že táto cesta nie je obyčajná a že nás na nej postretne čosi podstatné... Čosi, čo potvrdzuje, že sny sa stávajú skutočnosťou – stačí len veriť a veľmi chcieť...

Z Cally Higuerry sme si to namierili po prašných cestách viacej na juh. Idete hrboľatou cestou, na dvojke a spod pneumatík vám vystreľujú kamienky – míňate kaktusové polia a od mora so zátokou Genoveses vás oddeľuje už len lesík paliem...

7. MONSUL

Zastali sme pod kríkom, ktorého konáre s ružovými kvetmi nám siahali do okien karavanu. Obaja psíci, ktorých sme vzali zo sebou sa okamžite rozbehli po piesku pláže až k moru – cítili sme sa ako dávni traveleri; začiatkom októbra nie je na Monsule veľa áut, ani karavanov, čo má pre nás momentálne výhodu i nevýhodu – výhodu v tom, že sme tu takmer sami, nevýhodu v tom, že sme viacej na očiach Guardia Civil, sporadicky pátrajúcich po tých, čo si ešte stále neuvedomili, že časy voľného parkovania sú už len históriou... Dali nám čas vyše týždňa – občas sme videli ich bielo-zelený tereniak, no akoby si nás nevšímali...

Kúpali sme sa v stále ešte teplom mori, polihovali v jemnom piesku na pláži a jedného neskorého popoludnia sme vystúpili na vŕšok, ktorý bol ako piesočná duna... Zo záveternej strany mora vyzerá ako púšť – je porastený púštnou vegetáciou a pripomenul nám Emin sen; ten, ktorého máme stretnúť prichádza k nám z púšte...

8. PIESOK

Len čo sme sa vyštverali na hrebeň, z ktorého je nádherný výhľad na celú pláž Monsul a modrú pláň Stredozemného mora, za ktorým priam cítiť Afriku, pocítili sme prudký nápor vetra. Bol ako vznikajúce tornádo a len čo sme sa stačili spamätať, navial nám piesok do tvárí, nosa a očí...

Prišlo to nečakane – inštiktnívne a v zlomku sekundy sme sa hodili tvárou k

zemi a zakryli si hlavy rukami – vietor stále silnel a hnal proti nám neuveriteľné množstvo piesku, takže sme chvíľami lapali po dychu...

Nádherný západ slnka sa v mihu oka premenil na piesočnú búrku – aj keď bol len lokálna a trvala len pár minút, pre nás, na hrebeni piesočného a skalnatého kopca nad morom bola večnosťou – a skutočne nás vyplašila...

Víchor ustal azda rýchlejšie, ako vznikol – oprašovali sme zo seba neveriacky piesok, ktorý sme mali všade – pozerali sme do hĺbky pod nami s pocitom, že toto nebezpečné divalo tu v tej chvíli bolo len pre nás – zopár ľudí tam dolu vyzeralo, akoby si sotva čosi výnimočné všimli – a majestátny západ slnka s bezoblačnou oblohou pokračoval, zakiaľ sme, s trasúcimi sa kolenami schádzali dolu k našim psom a karavanu...

V noci, keď sme zaspávali, prišiel vietor znova – počuli sme ako škrabú konáre kra o vonkajší plášť karavanu ako vietor silnie, ako sa karavan kymáca a pohybuja a akoby sa nakláňal...

„Cítiš to isté čo ja?“ opýtal som sa ticho a neveriacky Emy a ona prikývla...

Cítil som, ako sa karavan húpe, ako by ho zospodu dvíhala nesmierna sila – a ako sa už - už odliepa od zeme, a azda aj stúpa a stúpa...

Realita prichádza v podobe lístka, na prvý pohľad úradného tlačiva, ktorý

Guardia zanecháva v škáre zatvorených dverí karavanu...

Áno – našli nás a je čas, aby sme sa posunuli ďalej...

9. MEDIA LUNA

Media Luna je malá a malebná pláž so skalnými prevismi nad morom, ktoré pripomínajú dravého vtáka. Boli sme tu sami.

Ráno nás prebúdzalo zvonenie desiatok a stoviek zvončekov – otvoril som dvierka karavanu a uvidel som biele kozičky, ako jedna za druhou cupitajú smerom k moru... A za nimi pastier – pravý andalúzsky pastier, nevšímavý, akoby vystrihnutý z minulých storočí... Svitalo a vychádzajúce slnko farbilo doružova pahorky hôr a záhadnú siluetu akejsi stavby na vrchole jedného z kopcov...

V Media Lune sme sa kúpali nahí – chodili sme nahí po pláži, lebo tí, čo sem prichádzali chodili bez šiat rovnako ako hipíci minulosti...

Ale aj tu trval náš pobyt len čosi vyše týždňa – aj potom prišiel známy lístoček predchádzalo mu mierne upozornenie policajta, ktorý nám čosi vysvetľoval v španielčine... Nemusíte rozumieť jazyku, aby ste pochopili, že sa máte zbaliť a ísť... Našťastie títo andalúzski policajti sú nesmierne ohľaduplní a akoby neagresívni...

Aj preto nerobíme problémy... Dávame im najavo, že si ich prístup ceníme a že budeme spolupracovať...

10. MIESTO V CALLE HIGUERE

A tak sa znova vraciame do Cally Higuery.

Tentokrát však nezastanem na mieste, kde sme vo februári videli Nemcov, ale kúsok vyššie... Potiahnem príves skalnatou a strmou cestičkou rovno na úpätie „Bielej pyramídy“... Chráni nás jej skalnatý previs – pred očami polície sme ukrytí za hromadou obrovských balvanov, ktoré sú navalené aj zo strany smerom od mora, takže nás nevidno ani z údolia Cally smerom od Bernardovho penziónu, zatiaľ čo my máme všetko pod nami akoby na dlani...

Zdá sa, že toto je naozaj miesto pre nás – vydržíme tu takmer dva týždne, no v to osudové nedeľné ráno ma prebudí prebudí nezvyčajný a nástojčivý zvuk... Vyzriem z obloka smerom na more a miesto zvyčajnej hlbokej panorámy s Mediteránom, mám pred sebou súvislú sivozelenú stenu!
Prvý lejak, ohlasujúci v Andalúzii príchod jesene!

Je to, akoby ste parkovali pod vodopádom.
Ani sa nestačím spamätať, keď sa do dunenia vody, lejúcej sa na strechu karavanu vmiesi ešte iný, nižší tón. Niekto búcha na dvere... Otvorím a na pol metra od seba mám tvár policajta. Sedí v terénnom aute guardia civil. Na nose má okuliare a keď mi bez slova hrozí prstom pripomína skôr učiteľa – napriek tomu že tento, ako ani ostatní predtým nevyžaruje zvyčajnú autoritu policajta, pokrčím ramenami a prikývnem na súhlas... Tereniak sa ešte ani nestačí otočiť na úzkom priestore nad zrázom a mne je jasné, že sa sťahujeme...
Sťahujeme... Ale – kam?

11. DO NEZNÁMA...

Pescadero je prezývka... Znamená „rybára“, ale tento Gitano rybárom ani zďaleka nie je... Živí sa nakupovaním rýb od miestnych rybárov a „pescaderiou“, to znamená malou reštauráciou s opekanými rybami, ktorú má v centre San José... Už som ho spomínal – spoznali sme ho počas našej dovolenky vo februári a teraz, keď sme prišli s karavanom a zavítali sme do San José, pozval nás na návštevu do svojho domu v Taranquille...

Azda si myslel, že sme znova na dovolenke – celkom iste o našej situácii netušil. To, že sme ho stretli práve vo chvíli, keď je naše bezpečné parkovanie v nedohľadne, patrí k jednej z náhod, ktoré píšu náš andalúzsky príbeh: stojí na ceste vedľa svojej dodávky, práve v čase keď sa vlečieme Taranquillom, mieriac do neznáma...

Bolo to v tú nedeľu dopoludnia, keď sme prisľúbili policajtom, že z Cally Higuerry odídeme...

Dážď ustal tak ako aj začal – pozreli sme s Emou na seba a bolo nám jasné, že náš život sa odteraz zmení...

Nemali sme už veľmi na výber – nechceli sme ďalším presunom na pláže Cabo de Gata dráždiť Guardiu Civil... Všetko má svoje hranice – a toto bola hranica, jasne sme to cítili...

S autom, odpojeným od karavanu sme sa vydali znova raz do neznáma...

„Kam teraz?“ opýtal som sa Emy...

Nevedela ani ona. Nevedeli sme nič – bolo nám však zrejmé, že ísť musíme... Na križovatke, kde cesta odbočuje smerom na Taranquillo a medzi inbernarderá a druhým smerom na Las Negras som pribrzdil...

„San Pedro?“ opáčim, lebo som už počul, že sa tam dá prežiť aj po celý rok; sú tam zbytky domov bývalej rybárskej ostady a zrúcaniny arabskej pevnosti, ktoré obývajú mladí pútnici z celého sveta...

Pozrela na mňa nechápavým pohľadom... Bolo jasné, že s našim prívesom

sa tam nijako nedostaneme...

Kde necháme karavan?

Jazdil som cestou pomedzi fóliovníky v smere na Taranquillo a dúfal som, že osud nám prihrá nejaké riešenie, nech je už akékoľvek...

12. PESCADERO

A tak sme znova raz stretli Pescadera. Mierili sme si to smerom na motorest „21“, ktorý je pri napájači Mediteránskej diaľnice, ktorá vedie smerom na Almeriu – museli sme prejsť hornou časťou Taranquilla, ktoré bolo v nedeľu okolo obeda ako vyľudnené...Len na kraji cesty stála dodávka a pri nej sa skláňal muž – zrejme nakladal tovar, lebo bol pri otvorenej zadnej časti auta, no keď sme jazdili povedľa, otočil sa a my sme spoznali Pescadera...

Len čo nás zbadal, zakýval a narovnal sa – jeho čierne oči žiarili akoby radosťou z toho, že nás znova vidí...

„Hola Carlo, hola Emilia!“ volal na nás svojim zvonivým hlasom a tak som zastal...

Keď sme boli na návšteve v jeho dome na vrchole Taranquilla, pochopili sme, že Pescadero a jeho žena sú z tých lepšie situovaných Gitanos...

Celá osada je zasadená akoby v prírodnej preliačine – idete jednoducho po ceste a nevidíte nič, čo by pripomínalo nejaké osídlenie... Krajina je ako všade inde v Andalúzii – čevená hlina, kamenistá zem a z ničoho nič sa prudko prepadá – a v tej terénnej vlne je ukryté Taranquillo, keď idete smerom od San José...

Ak idete smerom od Mediteránskej diaľnice, prejdete najprv mostíkom rambly, čo je odvodňovací kanál, podobný vyschnutému riečišťu, ktoré má za účel odvádzať prívalové vody v jeseni a zime smerom do mora...

Potom uvidíte čosi ako prírodné terasy s radmi kaktusov, ktoré rastú zo stupňovitých výčnelkov a na nich sa ako na vešiakoch zachytávajú odpadky a haraburdie, čo vyhadzujú Gitanos zo svojich domov na vrchnej plošine terasy... Nijaký turista by celkom iste nepomýšľal zastaviť sa tam – a tak je osada z tejto časti celkom bezpečne chránená pred zvedavcami.

Pescadero tu pestuje svoje stádo oviec a kôz... To sme vedeli už z našej predchádzajúcej návštevy – ryby sú na obchod hovorí... Ryby sa nejedia, tie sú na obchod – ale ovce a kozy sú na jedenie, „para comer“, usmieva sa chytrácky...

O našej situácii s hľadaním práce a parkovaním ani len netušil – neostáva mi však nič iné, ako priznať pravdu; lesk v jeho očiach sa mení, o čomsi akoby tuho premýšľal a ja viem, že toto je náš okamžik pravdy; turisti sa v očiach Gitana menia na ľudí, hľadajúcich námezdnú prácu, vyháňaných políciou...

Teraz v tejto chvíli sa rozhoduje o našej budúcnosti...

13. NOVÝ DOMOV...

„Nedovolím, aby mojich priateľov obťažovala polícia!“ vyhŕkne zrazu z Pescadera. „Prečo ste za mnou neprišli už skôr?“ vyhŕklo z neho a mne zrazu akoby padol kameň zo srdca... Obrovský balvan z Cally Higuery ležal na mojom a Eminom srdci... A teraz sa rúti dolu svahom – Pescadero už sedí vo svojej dodávke a chce, aby sme ho s našim autom nasledovali...

A tak prvýkrát v živote šoférujem kľukatými uličkami Taranquilla – sledujú nás desiatky čiernych očí Gitanos a ich detí, ktoré utekajú popri nás, keď spomalím, aby som sa prešiel uličkami, ktoré sú stále užšie, krivoľakejšie a klesajú na miesto, ktoré nazval Pescadero Jama...

„Zavediem vás k ramble – tam je môj rodičovský dom, uvidíte... Dokázal by ste bývať v Jame?“ prezeral si nás skúmavým pohľadom...

„Hocikde, Juan...“ poviem mu celkom úprimne... Nesmierne sa už teším na Jamu a na miesto, kde nás už nebude vyháňať nikto...

Je to celkom dolu – tam pod tou terasou s kaktusmi a odpadkami...

Je to celkom dolu, pri rabmle, vyscnutom riečišti, po ktorom sa poutujú vychrtnúté psy a ufúľané deti Gitanos...

„Tu nepríde žiadna polícia“- zasmeje sa nášmu prvému údivu Pescadero.„Tu budete mať pokoj, ktorý tak hľadáte...“

Vystúpili sme z auta... Počul som bzučanie múch a džavot detí – z neomietnutého domca oproti vyšlo dievča s malými súrodencami a na priedomie so závesom, na ktorom bola hlava koňa si sadol starý Gitano s paličkou a klobúčikom...

Mal som pocit, že všetci pozerajú len a len na nás...

Boli sme konečne na mieste – na mieste, ktoré sa malo na zvyšok tohto pamätného roka dvetisíc tri, len pár mesiacov pred vstupom mojej krajiny do Únie stať našim domovom...

14. VILA NA KONCI PLÁŽE

Odkedy sme boli v Las Negras prvýkrát, vracal som sa v myšlienkach stále a znovu k vile na konci pláže... Obaja cítime, že sa nám tu má prihodiť čosi rozhodujúceho - azda, ako šibnutím čarovného prútika sa nám brána do čarovnej krajiny otvorí, alebo nájdeme bytosť o ktorej celý ten čas vieme, že je na ceste a že naše stretnutie dá konečnú odpoveď na zmysel nezmyselného putovania? Skusíme sa tu popýtať na prácu – tentokrát to však nebude anonymné inbernardero...

Ideme z nohy na nohu a chvíľa, keď zaklopeme na bránu cudzieho domu sa blíži... Sme cudzinci - extranjeros, sme východoeurópania a musíme pôsobiť solídne, nesmieme prezradiť našu dychtivosť... Musíme byť, ako hovorí Pescadero, tranquillo.

More je takmer nehybné.

Človek zavesený v sedačke paraglajdu manévruje rovno pred skalou – pohupuje sa na vzdušných masách, ľahko, ako veselý, červený ťah štetcom na modrom pozadí lasnegraskej scény.

Brána vily je pootvorená a za ňou vidíme stáť malé auto a nemeckou značkou. Záhrada je impozantná, aj keď veľmi zarastená a neudržiavaná. Je to veľký, starý a záhadný dom.

Po strmom kopci za domom zliezajú svah dve postavy. Viem, že to je skratka do zátoky San Pedro, kde je prameň vody a stála komúna utečencov sveta...

Červený padák sa vznáša rovno nad vilou práve vo chvíli, keď stojím pri bráne na rozhraní masívneho plotu a ešte stále sa rozhodujem...

„Zvládneš to sám?“ opatrne opáči Ema...

Džavot vtákov je ohlušujúci.

Klopem, úctivo odstúpim od dverí, pozriem hore na terasu a znova klopem...Tak to je ten okamžik: klopem na dvere neznámeho domu v neznámej zemi...

Celkom nečakane sa mi vynorí obraz jesene tam hore u nás – je už v plnom prúde, teraz opadávajú listy, vietor bičuje červené šikmé strechy a v odkvapoch hrčí studená dažďová voda...

Tu sme len v krátkych rukávoch, je nám horúco...

Vo dverách sa objaví sotva tridsaťročný Nemec s mierumilovnými modrými očami... Pozerá na mňa veselo, akoby ma povzbudzoval: opýtam sa na prácu... Pokrčí plecami: je po sezóne... Žiadna práca... Tu nikde... V Las Negras a zrejme nikde na okolí... Sorry...

Dvaja týpci, čo už zliezli zo svahu smerom zo San Pedra nás pozdravia „hola“...

Ema si potrebuje zapáliť a tak si sadáme kúsok povyše, ako je rákosie, mlčíme a padne na nás čosi dusivé a ťažké... Zrejme sme sa pomýlili a jej sen o mužovi z púšte bola iba fantazmagória...

O pár minút blondiak z vily prejde okolo - kývne nám veselo a priateľsky a my kývneme naspäť a nedáme najavo, čo práve cítime: netrafili sme sa...

Vidím, že po líci jej tečie slza.

„To prejde, to prejde, nechaj, to prejde..“ nedovolí, aby som ju utešoval. A neviem ani ako...

Niekde musím robiť sakramentskú chybu - trmácali sme sa sem krížom cez Európu, a odkedy sme prišli, všetko je inak, len nie tak, ako sme si predstavovali. Nič nevychádza... Ak zle odhadujeme svoje vízie a „toho, ktorý prichádza z púšte“ nestretneme, potom bola celá táto cesta zbytočná... Len čo si to uvedomím, padnem do hlbokého, neovládateľného pocitu zúfalstva: celý život som sa mýlil! Aký som bol arogantný, keď som sa spoliehal na schopnosť odhadnúť veci dopredu! Čosi hlboko vo mne zlyhalo... Totálna prehra... Pád do ničomnosti vlastnej existencie, samoty, akú si len človek dokáže predstaviť...

Navyše, neviem dať ani kvapku nádeje bytosti, ktorá je pri mne najbližšie...

Sme na konci ciest a sedíme a pred nami nekonečne modré more a fialkastá skala s podobou ženskej tváre... Sme v kúte sveta, pred posledným domom a za ním už iba strmý chodníček do neprístupnej zátoky pirátov...

Paraglajder plachtí, akoby sa na svete nič nestalo a o chvíľu sa stratí za skalou tam, kde je komúna tých čo sa už všetkého vzdali...

Ukazuje mi azda náš smer?

A čo ak aj San Pedro len fatamorgánou, rovnako ako naše vyfantazírované stretnutie v tomto dome, alebo hocikde inde? Sny sa neplnia – je len táto realita a bezvýsledné zháňanie roboty...

15. BAR NA ULICI SV. PETRA V LAS NEGRAS

„A teraz už môžeme ísť,“ počujem Emu. Stále sedí vedľa mňa.

Prekvapene na ňu pozriem. Ani stopa po predchádzajúcom smútku, len farbička pod jedným okom je trochu rozmazaná.

Snažím sa jej ju zotrieť.

„Kam?“ opýtam sa nahlúplo...

„Do nášho baríku...Ja si dám vino tinto s kolou, a ty?“

Vedel som, že má na mysli bar so stoličkami prostred úzkej uličky Svätého Petra, kam sme občas na svojich návštevách v Las Negras zablúdili...

„Máme na to?“

„Vždy sme na to mali, nepamätáš?

„To áno. My dvaja sme na to vždy mali.“

„A ešte len budeme!“

„Kde berieš sú vieru?“

„Som po tatovi, vieš?“

Takúto ju milujem... Ona to vždy vie zo seba takto nečakane zhodiť.

16. ZRNKÁ PESKU

Záliv má v strede svojho oblúku miniatúrne prístavisko. Člny, vytiahnuté na breh svietia každý inou farbou, ako na obrázku...

A medzi loďkami postava: ruky má rozpažené, ako socha Krista nad Riom.

Ale tento tu sa obracia okolo svojej osi ako víriaci derviš... A čierny pes sedí spôsobne a trpezlivo vedľa čudáka... Je to človek z Eminich snov? Muž z púšte?

Okrem nás a neho nie je na pláži nikto.

Sme tu my a je tu on a jeho pes.

Muž sa krúti na špičke jednej nohy - druhou špičkou sa svižne odráža a vytvára v piesku jamku. V rýchlom a presnom pohybe je čosi neskutočné - akoby sa to vymykalo fyzikálnym zákonom a gravitácii...

Stojíme a čakáme, až sa predstavenie ukončí... Zdá sa nám, že o nás vie a že nás vníma aj cez zatvorené oči...

Keď sa konečne ustáli a vyrovná rovnováhu, otvorí oči a má ich modré ako lasnegraský záliv. Cítim povinnosť predstaviť sa, zvyšok dávnych návykov – ale v tej chvíli pochopím, že vysloviť svoje občianske meno je v tejto chvíli čímsi zúfalo začiatočníckym...

A v tej istej chvíli, v priebehu zlomku sekundy, sa mi vynorí nemecké slovo, ktoré v mestečku, kde som vyrastal, stáročiami zdomácnelo...

Spomienka siaha do ranného detstva do rodného Menova a do uličky kde som v profesorských činžiakoch, vyrastal...

V tej spomienke je izba, kde sme v nedeľu obedovali – a zvykom bolo, že k nám vtedy prišla na návštevu dospelá sesternica Gréta... Moja matka sa rozpráva s fešandou Grétu – preberajú jej známosti a možných kandidátov na vydaj, lebo Gréta práve dokončila vysokú školu...V ich rozhovore sú celé pasáže v nemčine – tak sa u nás rozprávajú dospelí vždy vtedy, ak nechcú, aby sme my deti rozumeli...

„Je to taký n í m a n d, er ist ein Niemand,“ hovoria o ktoromsi neterinom známom... Nímand, znamená v Menove kohosi, kto nič neznamená...

„Ich bin... Ich bin ein Niemand“, predstavím sa v mojej lámanej nemčine..

„Ja som tiež „nikto“... Ale tu ma volajú Santaklaus...“ usmeje sa.

Tulák je nímand a ja som nímand. Podáme sme si ruky.

„Pred Bohom sme zrnká piesku na pláži. Pred Bohom je každý n í m a n d ...“ povie tulák... Hovorím iba nemecky,“ dodá ospravedlňujúco.

Cítim, ako vo mne stúpa nová a pokojná energia. Ani stopa po smútku, ani stopa po sebaľútosti... Vidím, že Ema sa usmieva. Som Nímand a na našom vzťahu sa nič nezmenilo. Koho to vlastne to dievča miluje?

Áno, sme stratení, ale namiesto pocitov smútku a ukrivdenia, vhupli sme rovnými nohami do nádherného slnečného a jesenného dňa južnej Andalúzie, aj keď slovo Andalúzia je v týchto chvíľach len nálepkou /menom/ pre čosi neuchopiteľné, nevysvetliteľné, premenlivé, čarovné a pri tom všetkom najreálnejšie, ako si dokážem predstaviť!

Som n i k t o, som na najkrajšej pláži, akú poznám a čudujem sa, ako som si dobré štyri desaťročia dokázal navrávať, že som Ktosi.

Nie, že by som podceňoval svoj doterajší život. Jednoducho si naň neviem celkom dobre spomenúť. Akoby patril inému človeku v inom priestore a čase. Odohral sa v inom storočí a v celkom inej krajine.

17. ŽIVOT V ČLNE

Santaklaus vytiahne balíček s tabakom a šúľa si cigaretku. Dlhé vlasy má stiahnuté vzadu pod šiltovku. Na sebe má tričko s krátkymi rukávmi, koženú vestu, úzke texasky a ručne vyrobené kožené sandále naboso. Tie sandále ma fascinujú a Emu tiež - je v nich niečo ľahké, príjemné a elegantné a prosté zároveň.

Ukazuje nám čln. Je starý, drevený a je bez motora. Kúpil ho za pár babiek, a je to jeho jediný domov, pardon, ešte má nepojazdné auto, pár kilometrov odtiaľto ukryté na p ú š t i, kde ho nenájde guardia civil. Pozrieme s Emou na seba – slovo „púšť“ nás elektrizuje...

Smeje sa nášmu údivu – áno, takto žije už päť rokov. V lete prespáva v člne a na zimu sa sťahuje do svojho vraku na púšti... Teraz je dobre, hovorí, ale začiatky boli ťažké. Nie, prácu nemá. Nikdy ju tu nemal, žije zo dňa na deň, nemyslí na to čo bude... Pomáha rybárom s ich loďkami, dokáže dokáže urobiť hocičo, rozpráva Santaklaus. Slúžil v Budeswehri. Potom prišli problémy s chrbticou a prepustenie z armády, život na podporách, kríza manželstva, rozvod a potom cesta...

„Poznáš Korán?“ pýta sa ma Santaklaus. Krútim hlavou, že nie, islam nepoznám. „Mám nemecký preklad Koránu, mám ho pri sebe a je to už dlhé roky jediná kniha, čo čítam. Mojim náboženstvom sa stal islam,“ hovorí Santaklaus, muž žijúci na púšti...

„Boh zmenil môj život. Slúžim a učím sa súžiť. Učím sa pokore a stále jej nie je dosť. Svet ničí ľudské ego, túžba po moci a tvrdé drogy... Mal som päťdesiat mariek, kde som sem prišiel,“ usmieva sa, keď mu hovorím na akej cifre sme my... Prižmuruje oči proti popoludňajšiemu slnku - uvedomujem si akú má pravidelnú tvár, jemnú opálenú pokožku ktorá akoby vydávala príjemnú a sotva zachytiteľnú vôňu a neustále mi kohosi pripomína... Je to on? Ako to zistím? A čo sa stane, keď zistím, že je to on? Čo pre nás to „zistenie“ bude znamenať? Má byť naplnením istoty, že sny a fantázia predchádzajú realite?

„A žijem. Stále som nažive a stále mám čo jesť. Som živým dôkazom, že prežiť sa dá. Boh požehnáva tento kraj a tých, ktorí mu slúžia. Neopustí dielo svojich rúk, že?“

„Ľudia sú tu tranquillo. Ale za Franca to tak nebolo. Bola to tu zabudnutá oblasť... Turizmus napomohol tolerancii. A o to ide... Tolerancia medzi ľuďmi i národmi... Nezáleží odkiaľ prichádzaš...“ ukáže dozadu, ponad strechy lasnegraských bielych domcov, smerom k pohoriu, kde sa aj teraz vo výške pohybovali ramená žeriavov. Stavajú stále nové a nové apartmány... Je tu stavebná firma, čo zamestnáva Litovčanov... Robia najťažšiu robotu, opracovávajú kameň...

„Bral by som to,“ poviem a trúfam si. Bral by som hocičo v Las Negras. Usmeje sa...

Keď sa ho opýtam na San Pedro, pozrie smerom na čiernu skalu s čajkami ako bielymi bodkami, usmeje sa a povie, že tam svojho času žil.

„V komúne?“ pýtam sa so zaujatím. Počul som legendy o komúne v San Pedro...

„V akej komúne?“ čuduje sa Santaklaus.

„Je v San Pedro celoročná komúna, či nie?“

„V San Pedro žijú prostí ľudia. Je tam aj pár starých domov... Je tam tá arabská pevnosť- castillio a v lete spústa ľudí z celého sveta. Je tam prameň vody. To však nie je komúna.“

„Môže tam prísť hocikto?

„Ktokoľvek.“

„Môžeme tam ísť aj my?“

Zasmeje sa. Pravdaže tam môžeme ísť, hoci aj dnes. Na chvíľu sa aj obzerá, vraj tu žije týpek s člnom, volá sa Manolo, čo nás za päť euáčov prevezie...

Nie, nie, dnes nie, v karavane sme nechali psíkov. Prečo neprivezieme psíkov so sebou? Jeho čierny pes sa volá Blackie. „Je to k i n g“, hovorí pyšne Santaklaus... Našiel ho na ulici a odvtedy sú stále spolu.

„Je to silný, ale dobrý pes, a má svoju osobnosť“ tvrdí Santaklaus.

„Prečo žiješ tu v Las Negras a nie v San Pedre?“ pýtam sa hlúpo ako novinár. Začína má tá tajuplná zátoka sakramentsky zaujímať... Máme nadobro odísť z civilizácie a žiť naveky „out?“. Neviedol práve k tomuto celý môj život a všetky tie sny šesťdesiatych rokov, časy rockovej revolty a to všetko ostatné?

„Je tu väčší pokoj...“ usmeje sa záhadne „V San Pedre je v lete príliš veľa ľudí... A ľudia sú všelijakí. Zvykli sa tam ukrývať sa všelijaké typy. Mnohí berú drogy a správajú sa nevyspytateľne. Ukrývali sa tam ľudia, ktorých hľadá polícia. Ani San Pedro nie je len raj...“

Rozpráva o policajnej razii, pri ktorej našli v celú zbierku kľúčov od áut...

„Človek, to je to najnepodarenejšie stvorenie na svete.“ hovorí Santaklaus.

„Ty však musíš zájsť do San Pedra,“ dodá vážne, akoby čítal moje myšlienky... „Zájdeš za mojim priateľom, Nemcom. Býva tam najdlhšie zo všetkých. Veselý chlap, je v San Pedre čosi ako správca – volajú ho Burgermeister,“ usmieva sa Santaklaus, „Uvidíš, zoznámim ťa s ním. On ti pomôže nájsť, čo hľadáš...“

18. NA RAMBLE

Psy, uviazané na reťazi divo brešú - Pescadero ich chová na ochranu pred Morros. Tí Maročania žijú oproti, krížom cez vyschnutú r a m b l u kde vidno ich baraky a polozrúcané chajdy, pred ktorými sa pohybujú ženy v šatkách. Muži pracujú v rozľahlom imbernardere hneď oproti a ufúľané deti celý deň navoľno pobehujú po okolí...

Sadáme si spolu s Pescaderom a jeho otcom Pacom na prevrátené umelohmotné prepravky... Dva zúrivé psy sa idú odtrhnúť z reťaze - strážia rozhegané dvierka chlievika pre kozičky.

„Cíti Morros... Nemať radi Morros..!“ láme španielčinu Paco, aby som rozumel a otŕča pri tom bezzubé ústa.

Rambla pod Taranquillom vyzerá ako vyschnuté riečište a má zvláštny pach, ktorý prichádza z južnej časti a pripomína mi smrad termálnej vody v piešťanských kúpeľoch.
„Ja šťastný tu, na ramble..." dodá zamyslene náš priateľ Gitano.
Keď má v lete fofry v pescaderii, je pre neho najväčšou túžbou byť zasa tu dolu, pri svojich kozičkách a ovciach...

„More nie zaujímavé, sedíš, pozeráš a voda... Všade len voda a voda...Ja milujem ramblu...“ rozpráva lámane Pescadero, lebo si myslí, že tak lepšie pochopíme...
Teraz je po sezóne: so ženou Mariou práve zatvorili svoju rybaciu reštauráciu „pescaderiu“ v San José. Ostatné mesiace bude mať problémy, ako uživiť svoju „familiu“...
„Rád sadnem tu na rambla a pozerám na ovca... Je mi ľúto... /ukáže, ako mu to trhá mi srdce/... ak musím ovca zabiť... V lete musím zabiť ovca a koza... Ryby nejesť, pescados - biznis. Ryby predať a koza a ovca jesť...“
Chytá sa za srdce: „Ovca od Boh, aj koza od Boh aj človek od Boh... Comprendo? Ako sa povie „cabras“ o vašom? K u z a? Kuza..“ smeje sa vždy znova, keď vysloví ako mu hovorím, no namiesto „koza“ povie zakaždým „kuza“...

Vysvitne, že Maria na ramblu nezájde – dokonca sa chce z Taranquilla odsťahovať – radšej by žila v turistickom San José...

Pescadero má v očiach slzy – odrazu sa plesne po kolene: „Toto je moja rambla! Na nej som malý hral! Tu dom môjho otca a mojej matky! Tu mi je dobre, ja nechcem nový dom v San Juan, ako Maria, moja žena! Tu moje srdce, comprendo?“

Dva psy, ktoré si ako tak zvykli na našu prítomnosť sa znova dajú do zúrivého brechotu. Otec Paco ich povzbudzuje.

Oči za okuliarami sa mu blýskajú.
„Haaaf, haf...!“ napodobňuje štekanie Paco... „Chyť morra! Chyť morra! Morros sú zlí... Haf- haf! Morros kradnú! Prídu v noci a ukradnúť koza... Psi morra zožrať!“ zastrája sa Pescaderov otec smerom k inbernarderos.
„Naši ľudia nekradnúť. V našej osade ty a ona byť ako v raji..“ povie vážne Pescadero – potom ma objíme: „Tu môj a tvoj raj...Môj dom, tvoj dom“ dodá ticho.

pre pokračovanie klikni dolu na STARŠIE PRÍSPEVKY