A je tu Níjar s úzkymi strmými uličkami, výkladnými skriňami plnými fantastických vecičiek: maurská keramika, tkané veci, arabské koberce, obrazy... A pred výkladmi navoľno vyložený tovar, šatky, plápolajúce vo vetre, farebné tkaniny, ručne pletené košíky, amfory a vázy a všetko je to na chodníkoch - asi sa tu zabudlo kradnúť; len siahnuť a bolo by to vaše.
Tak teda tu káže starý zastaviť, zahaltuje ma pred bankou Caja del Mar. Je tu zákaz zastavenia, ale jemu je to jedno - on c h e stáť práve tu!
Vystúpi a potom ho vidím maličkého v spätnom zrkadle, s klobúčikom, paličkou a v károvanom sáčku čo mu je trochu pritesné, ako kráča cez cestu: špičky nôh kladie smiešne od seba a neúmerne vysoko dvíha kolená – tak dokáže vykračovať iba Charlie Chaplin, azda rodný brat nášho Tontija...
Palmy popri ulici sa kymácajú vo vetre a aj keď dážď už prestal, všade tečú cícerky vody a Sierra Alhamilla sa ukrýva v oblakoch.
„Aqua – voda,“ povie keď sa vráti a mávne rukou dopredu. To, že povedal skutočne slovo „aqua“ pochopím zasa až spätne: v jeho čudnej výslovnosti znelo to slovo ako „a-u-a“. Už si začínam zvykať, že náš nový amigo sa nevyjadruje vetami, ale slovami, presnejšie hláskami tých slov... A ja mám tomu rozumieť!
Neviem čo chce a kam ideme - ale šoférujem... Stúpame uličkami, kde sa zmestí len jedno auto, ideme okolo kostola a policajnej stanice pomedzi múry andalúzskych domov s balkónmi až na malé námestíčko. Rastie tam majestátny strom, platan, ktorý zakrýva časť historického námestia a ešte je tam múr z minulých storočí – je na ňom čosi ako vodovod a ak zatlačíte na tlačidlo, tečie z kohútika voda, priezračná a číra, nechemizovaná a priamo z pohoria Sierry Alhamilly a vy si jej môžete načapovať, koľko sa vám ráči a to celkom zadarmo!
Nájdem v kufri umelohmotnú bandasku čo ju vozíme so sebou lebo v obchodoch do nej dopĺňame zásoby pitnej vody, /ktorá je vo vyprahnutej Andalúzii za peniaze/ a čapujem a čapujem, ruky ma oziabajú, ako držím ten kohútik a pritláčam ho a pozerám na vykachličkovanú stenu, na také tie arabské kachličky s ornamentami a s dátumom z devätnásteho storočia...
Tontijo sa po celý čas spokojne usmieva a šomre si „a-u-a“ a potom už nasadneme a klesáme níjarskými uličkami naspäť na kruhový objazd a sme znova na Mediteránskej diaľnici v smere Almeriu, hlavné mesto provincie...
Starý Gitano siahne rukou do vrecka, vyloví bankovku a strčí ju do otvoru palubnej dosky. Kútikom oka vidím desať euráčov, chvíľu zaváham, čo povedať, ale čo sa dá robiť, charita je jedna vec a benzín na pumpe druhá a ak chceme dojsť m u s í m to zobrať a veď nakoniec, aj tá sesternica by zaplatila, taký je tu zvyk.
Nepoviem nič ale ani po peniazoch nesiahnem.
Do Taranquilla sa však ešte neide!
Pán Debilko káže zastaviť pri motoreste.
Vonku je dážď a vietor a my traja ochvíľu už sedíme dnu a v teple a chutí nám pečená jahňacina v bagetke, ktorú tu podávajú podľa andalúzskeho zvyku zadarmo k pitiu ako „tapas“, symbol tunajšej pohostinnosti. Ema si vyberie „tapi“ carne con tomate a Tontijo objednáva a objednáva ďalšiu pijatiku a ďalšie „tapas“... Svorne sa pri tom baví s copatým barmanom. Vyrozumiem, že dážď je dobrý na zbieranie slimákov – caracoles. Budú caracoles – počul som už, že v Andalúzii sú slimáky vychýrenou pochúťkou, ich zbieranie je čosi ako u nás hubárčina...
„Ľúbim caracoles... Mucho, mucho, mucho...“ zdôrazňuje Tontijo a špúli pri tom svoje pery. Veľmi, veľmi ľúbi slimáky. Má ich najradšej...
„NO TRISTE!“ povie v jednej chvlíli Tontijo. „NIE SMUTNÝ!“ Pozerá mi priamo do očí – niet v nich ani stopy po „hlúposti“. „No triste. TRISTE NO BUENO. Nie smutný. SMUTNÝ NIE DOBRE“...
Keď treba platiť, otrčí barmanovi akýsi lós. Barman s copom pozrie na lós a pokrúti hlavou; nič nevyhral, je bezcenný... Tontijo si ho strčí do peňaženky a dlho sa jedná o cenu a barman je už nervózny; Tontijo znova vytiahne svoj lós...
„Nie lós, lós nevyhral, peniaze treba!“ opakuje copatý barman a zdá sa, že ho napriek všetkému zmyslu pre humor, prechádza trpezlivosť. Španieli na vysokých stoličkách si nás od baru obzerajú, obzreli sa aj tí pri hracích automatoch. Sme tu čudná zostava: starý andalúzsky cigáň a dvaja východoeurópania...
Tých desať euros som nechal ležať na palubnej doske, kam ich Tontijo položil, Ema hľadá drobné, že by to akosi zacvakala, začína nám byť trápne, veď starý predsa pozýval, ale on vyzerá akoby nemal ani cent... Zaplatil len časť v drobných, ktoré predtým zdĺhavo zhľadúval po vreckách...
„Ešte dve eurá!“ skríkne mu do ucha druhý čašník, ten čo nás obsluhoval.
Tontijo mu otrčí los. Tvrdí, že iné platidlo nemá... Vstanem, že idem po peniaze do auta, konský handler ma však zastaví rovnakým pohľadom, ako mi kázal pripútať sa bezpečnostným pásom a znova otŕča lós.
Barman s copom rezignovane pokýva hlavou a mávne rukou.
„Madre mia...“ zalamentuje aj ten malý čašník a začne upratovať stoly.
Až keď ho už nechajú na pokoji, starý Gitano spokojne dvihne ruku na pozdrav, otočí sa a odchádza. Odchádzame aj my a za sebou počujeme, ako sa chlapi na barových stoličkách o nás nahlas rozprávajú.
Len čo vyjdeme von, s leskom v očiach, ktorý prežiari jeho tvár a urobí ju o dvadsať rokov mladšou, vytiahne peňaženku plnú bankoviek a zasmeje sa...
„Tontijo neplatiť. Vino no bueno aqui. Víno tu nedobré...“ povie a sadá do auta. „Víno si dáme inde.“
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára