Dnes je to tu ako po potope – Gitanos vychádzajú von, džavocú v uličkách osady, navštevujú sa no ja sa starám o Emu, ktorá sa ešte celkom nezotavila a uvedomujem si pravdu o ženách, ktoré nás obskakujú po celý život od kolísky až po hrob... Muži sa len ťažko vzdávajú svojho vlastného času v prospech druhej bytosti. Chceme slúžiť „veľkým veciam“ a ženy popri tom slúžia nám... Aká je to však láska ktorá nedáva ale vypytuje a žobroní? Nie je mierou schopnosti lásky schopnosť slúžiť druhému viacej ako sebe?
Od počiatku svetov viníme Evu, prvú matku všetkých žien za to, že mužovi ponúkla ovocie zo stromu Poznania... Ja dnes viem /a som si istý/, že ak by v Adamovi, našom spoločnom otcovi, nebola túžba dávno pred činom, nikdy by si ovocie nevzal... Najprv je túžba a potom skutok...
Nie sme obeťami žien – máme plnú zodpovednosť za naše rozhodnutia nech boli akékoľvek... Boli sme vyhnaní, lebo sme sa vyhnali sami...
Vyhnali sme sa do Ríše Draka, aby sme poznali dualitu: zlo oproti dobru, tieň oproti svetlu, smrť oproti zrodeniu...
Chceli sme poznať svet boja a to je svet ilúzie, svet Draka Leviatana...
A tak sme vyšli na dlhú, predlhú historickú cestu, príbeh putovania a príbeh bojov a vojen...
V honbe za svojim snom – ilúziou sme si nevšimli, že po celý čas stojí po našom boku žena, čo znáša naše obvinenia a krutosť, ktorými ju trestáme za bolesť, čo si ju spôsobujeme dobre ukrývaným pocitom viny...
Čo nás sem priviedlo iné, ak nie túžba po Návrate?
Len čo Eme prejdú horúčky, vyjde z karavanu a kde sa vzal, tu sa vzal, odrazu je tu aj náš Tontijo!
Má na moju lásku zvláštny čuch...
Celý čas, čo sme ležali, bol v nemocnici - teraz má na krku bielu chirurgickú manžetu a má starosť, či sme zdraví a opakuje, že nás má rád, veľmi rád...
S bielym nákrčníkom a vo svojom širáčiku pôsobí jemne komicky...
Zdravíme sa s Pacom, otcom Loly. Hlasom starého havrana sa nás veselo pýta na zdravie – aj jeho rodina bola chorá...
Titov kánárik je dnes v klietke na priedomí - prvýkrát po dňoch temna si veselo a prenikavo vyspevuje...
Zájdeme na ramblu vyvenčiť psíkov a pod terasou, uvidíme Čača Frasca – je plný energie a s lasom prehodeným cez plece, pôsobí pri svojich koníkoch ako z iného storočia... Je s ním jeho indiánsky vyzerajúci dlhovlasý synovec, ktorému všetci hovoria Filete. Ema odviaže Joaquimovho psíka, čo ho tam zabudol omotaného o kolík a pustí ho na slobodu.
Rambla sa po novembrových dažďoch zazelenala, kríčky ožili novým lístím ako na jar. A na v diaľke nad výbežkami Sierry Alhalmerie, ako nehybné rybky v priezračnej vode akvária visia dva biele obláčiky...
Keď sa vrátime ku karavanu, Abuela sedí na priedomí, rovno pod klietkou s kanárikom a taká, akú ju poznáme... Akoby nikdy nebola chorá - mala len starosť, ako sa máme a či je o nás postarané... O ňu vraj bolo postarané - striedali sa u nej jej blízki, jej familia...
Na ďalší deň už veselo svieti neskoré jesenné slnko a vo vzduchu visí čosi nové...
Tito stojí na múriku pod cédrom a prednáša ako na javisku:
„Tiempo de frio...Mucho...Tiempo de frio“ opakuje a pozerá smerom na vzdialené pohorie...
„Prišiel čas zimy“, ohlasuje ľuďom z osady dramatickým hlasom Tito. Je básnikom detí - zvykne sa postaviť na múrik a prednáša deťom verše z hárku papiera – hárok je nepopísaný... Tito číta verše z Ticha.
Ja medzitým skontrolujem škody, ktoré búrky napáchali na našej odstavenej súprave - víchor strhol zelený záves, ktorý som upevnil vzadu na plot, aby nás opticky delil od neporiadku na opustenom pozemku... Jedna stena karavanu nečakane navlhla - zrejme povolilo gumené tesnenie okna...
Tontijo sedí na obrubníku chodníka pred priečelím jeho domu s konskou hlavu na závese a strihá si nechty na nohách... Obrovské nožnice zakaždým kovovo cvaknú a hrubý kus nechta odletí na ulicu....
Dva mráčiky nad Sierrou Alhamillou sa odvčera premenili na šedé špirálové mračno siahajúce od Zálivu až k Níjaru a ešte ďalej na sever...
Po uličkách pobehujú deti.
Joaquim dráždi na ulici sučku, ktorá čaká mladé a tak ho okríknem. Nato vytrhne Abuele paličku, smeje sa z jej bezmocného hnevu a nakoniec proti nej kopne fľašu, a vykrikuje, že je slepá, ...
Deťom ožívajú blšky... Počuť ich krik po celý deň.
Podvečer sa rozsvecujú lampy a svietia žlto ako tie z môjho detstva vo vzdialenej país.
Strhne sa detská šarvátka a krik, šmarc – nakoniec sa dozviem, že útle dievčatko menom Soraya vrazilo silákovi Joaquimovi do tváre päsťou - Ema to videla z okienka karavanu, žiaľ, ja nie...
Víchor fičí v cédroch, z hora osady sa nesie detský spev...
Pescadero kúpil kozu.
Sedí na prevrátenej debničke od zeleniny pár metrov od kŕmiaceho sa stáda na ramble. Postrčí mi druhú debničku a zapáli si cigaretu.
Posťažuje si na robotu – od štvrtej rána sa nezastaví...
„Trabajo, trabajo... Práca, práca, stále len práca... A človek m u s í pracovať!“ vzdychá Pescadero. V okolí žalúdka cítim nedobrú predtuchu...
Odrazu zvážnie.
„Nemôžem ti pomôcť s papiermi. “ - povie... Pýtal sa svojich známych impresáriov, ale nikto to nechce urobiť... Získať papiere je zložitá práca a dlhý proces. A bez papierov to nepôjde. Informoval sa po celom kraji.
„Nemáš žiadnu šancu získať tu pracovné povolenie“- dodal...
Napriek tomu, že som to zo skúsenosti viem, dúfal som že predsa len môžeme mať šťastie a svojho Manuela nájsť... Je to akoby jedna časť mňa, ešte stále dúfa, že sa jej podarí prežiť a nájsť si živobytie... Druhá, ukrytá časť už dávno vie, že je to márne...
Pozerám do Pescaderových veľmi tmavých očí, ktoré ani na chvíľu neuhnú.
Cením si, že mi to hovorí priamo, ako chlap chlapovi.
„Nebuď smutný, amigo“ potľapká ma napokon po pleci. „Ty byť môj hosť a
mať všetko, čo potrebuješ, dokedy ty chceš...“
Pochopil som, že čas nášho odchodu je nezvratný...
Potom zmení tón – hovoril dnes s chlapíkom, ktorý má záujem o náš karavan.
Je to bohatý muž, majiteľ niekoľkých finiek a peniaze pre neho nie sú problém....
Je utorok, krátko popoludní a Ema upratuje – epedá sú po dažďoch a hmlách navlhnuté, tak ich vynesiem na slnko a sadnem si pri Pescaderovom kohútovi pod céder - je teplúčko ako v počas babieho leta v našej país a je to po období chrípky prvý takýto nádherný deň...
Samozrejme by sa nám odľahčilo, ak by sme dostali trochu peňazí za karavan, ktorý sa nám aj tak stal už nepotrebný...
A na Vianoce môžeme byť pohodlne doma...
Napriek racionálnym dôvodom, sme po celý deň v stave, keď nám vôbec nie je do reči... Celé hodiny presedíme bez slova – ja v jednej a Ema v druhej časti karavanu...
Nie som si istý, či k predaju netreba vybaviť rôzne tie papiere a tlačivá v ktorých sa absolútne nevyznám...
A doba nášho legálneho trojmesačného pobytu sa rýchle blíži ku koncu...
Dal som Pescaderovi papiere od karavanu, aby si ich kupec zo San Isidra mohol oficiálne overiť...
Ešte stále mi hučí v ušiach, bolí ma krčná chrbtica a nie som po štyridsať stupňových horúčkach vo svojej koži... A čo je najhoršie – nenachádzam žiadne slová, ktorými by som Emu utešil...
Balíme to tu. Po týždňoch a mesiacoch sklamaní už v žiaden zázrak nedúfame.
ﯽ
Milá Abuela diktuje Payi svoju adresu – len čo prídeme domov máme napísať...
Pýta sa na naše rodiny, matky, príbuzných, chce vedieť môj a Payin vek...
Abuela chce, aby som do knižky, ktorú sa chystám napísal, že žije v Taranquille, aby som tam napísal, ako tu všetci žijú...
Vyšmarí pred dvere šupky mandaríniek tých od Tita...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára