Ani sme nepostrehli, kedy sa k nám priblížilo dievča, čo bolo na pláži so svojim priateľom. Španielsky si vypýta cigaretu. Paya jej jednu zo svojich podá. Dve čajky, čo si sadli na čiernu skalu vyzerajú ako oči na hlave.
Smerom od prístaviska začujeme namáhavý zvuk motora. Nezvyčajný rachot rozreže ticho ako cirkulár. Spoznávame Manola. Z diaľky vidíme ako mu čmudí motor. Možno mala Paya pravdu, že sme jeho pozvanie do San Pedra odmietli - ľahko by sa mohlo stať, že sa mu tá jeho bárka prostred mora rozsype. Myslím, že rybári ho neznášajú, keď tak križuje more zo San Pedra do Las Negras a naspäť a rozkročený vo svojom plytkom člne robí vlny. Postojačky z diaľky, v šiltovke naopak a v gumených rybárskych čižmách pripomína vlka z rozprávky „Počkaj zajac“.
Paya sa schuti smeje, Manolo skáče do mora a tlačí svoj predpotopný člnok naložený po okraj zavazadlami a batohmi troch týpkov v čiernom. Aj z diaľky vidno, akí sú zmätení a nevedia, čo v situácii keď sa prievozník takmer prevrhne loďku, robiť - ale nakoniec sú všetci v člne, motor zavýja a dymí a Manolo už stojí rozkročmo ako neohrozený morský vlk, rovno proti vetru. Ďalšia várka utečencov civilizácie pre San Pedro!
Do utíchajúceho zvuku Manolovej loďky, sa vmiesi hrozivé hučanie a spoza vrchov - priamo nad mesto, mieri si to malá helikoptéra. Urobí manéver ponad domy s plochými arabskými strechami a nad prázdnym prístaviskom... Keď preletí ponad naše hlavy, rozoznáme označenie španielskej polície.
Vrtuľník miernym oblúkom zamieri k čiernej skale. Rozpráši na nej drobučké biele bodky, čajky, hniezdiace na ženskej tvári a naberie kurz na San Pedro... Letí úmyselne nízko nad morom, pričom kopíruje skalnaté zrázy pobrežia.
Policajná razia? Možno mala Paya pravdu, aby sme dnes ešte neišli… Ak si teraz predstavím nahých hipisákov, vyhúlených v rajskom tichu, ako sa im nad hlavami z ničoho nič objaví policajný vrtuľník...
Lasnegraské ticho sa vždy rýchlo navráti do pôvodného stavu a my uvidíme ako oblak na obzore zružovel... Pobyt v Antilúzii ešte neskončil, nezrušil ho ani hlučný mechanizmus na nebi... Práve naopak - f i a l o v ý pás nad horizontom sa rozšíril a ešte viacej žiari.
Bójky- žltá, zelená, červená - sú ako detská hračka, skladačka z čokoládového vajíčka „kindersurprise“. Je tam cylinder, kuželky, klobúčik hop…
V diaľke vidím rybárov - musí byť okolo štvrtej a my ani nevieme, ako uplynuli dve tri hodiny, čo tu sedíme. Vyzliekol som si nohavice a ležím len tak v slípoch a Paya si vyhrnula dlhú sukňu, aby sa jej opálili nohy v posledných zvyškoch novembrového slnka.
„Dokázala by som už žiť medzi rybármi a chodiť s nimi na more,“- povie, lebo sme si vymenili mužskú a ženskú rolu. Doteraz more moju lásku veľmi nelákalo...
„Páči sa mi tamtá s kabínkou“ - ukazuje na drevenú bárku, ktorá má úzku kabínu pre jedného človeka. Pláva s ňou pescadero, ktorého chodí odprevádzať žena. Loďka je stará, staručká, bacuľatá ako orechová škrupinka, alebo ako detská hračka s hrubým náterom bielej a modrej farby.
„Chodila by si ma odprevádzať ako ona?“
„Nie. Ja by som chodila na more s tebou.“
Horizont na východe je ostrý ako napäté oceľové lanko. Nad ním pás oblohy f i a l o v ý ako zrnko piesku. Pozeráme tým smerom a vidíme oblúk žiarivého bieleho svetla, ktorý sa stráca v azúre oblohy. Farby neba prechádzajú v jemných prechodoch jedna do druhej. Nad hlavami, kam až oko dovidí, sa nebo otvorilo, odhalilo závratný blankyt Kozmu.
„Uff!“ - odfúkne si Paya z tej mohutnosti.
„Uff!“ - cítim to tak isto. Som ona a ona je ja. Sme zasa raz spolu v Antilúzii.
Ešte raz nás dnes v Antilúzii má vyrušiť rámus. Za chrbtami, rovno nad hlavami nám zastane motorka.
„Que tal?“ zakričí na nás chlap. „Ako sa máte?“ Usmieva na nás ako na starých známych.
„Dobre. Tranquillo aqui- je tu pohoda...“ odpoviem.
Pozeráme na seba, som len v tých hnusne vyťahaných slípoch a v tričku. Muž čosi povie, ale ja ho v hluku motorky a vrtuľníka, ktorý sa vracia sponad San Pedra - nepočujem. Je to on - náš človek?
pre pokračovanie klikni dolu na STARŠIE PRÍSPEVKY
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára