Keď prechádzame poza prastarú odstavenú fabriku nad Rodalquillarom, som už zasa okej. Z vrchu vidíme zátoku a blízko pri pobreží kotviacu loď. Na neutráli zhupnem do vydláždených ulíc a potom križovatkou na cestu smerom do Las Negras – z miernych serpentín ešte zahliadnem aká je loď rozmerná – je to tá istá, ktorá včera zmenila smer. Jej zjav, rámovaný obrazom pokojnej rodalquillarskej zátoky s lesíkom štíhlych pálm, pôsobí impozantne a pritom neskutočne ako fotomontáž.
Ten pohľad na v jednej sekunde prenesie do sveta mieru, v ktorom ma už trpezlivo čaká Ema a naši dvaja psíci...
Ako som mohol zabudnúť na našich psov?!
V jednej chvíli som pochopil, prečo Ema pozvanie odmietla - neboli sme úplní...
A pochopil som aj to, že zvieratá z Antilúzie nikdy nevyšli - čakajú tam trpezlivo na nás, svojich domnelých pánov..
Mestečko je aj dnes ako vyľudnené, a keď odstavím audinu na obvyklom mieste, uvidím na konci cesty, čo sa zvažuje k moru inú loď nevábneho vzhľadu... Je ako tvor zo železa, čo sa metá chytený do klietky bielych múrov po oboch stranách cesty...
Zvedavo pozriem smerom k baru, kde náš včera Ír vítal, nič však nie je otvorené, dvere sú dnes pozatvárané, okenice spustené... Neviem si ani celkom dobre vybaviť miesto, kde sme vstúpili... Existuje vôbec?
Kráčame dolu ulicou a vidíme, ako robotníci spustili z paluby gumený čln... Dvaja muži v ňom teraz mieria k farebným bójkam, ktoré tancujú na vzdúvajúcej a klesajúcej hladine. Mykajúca sa loď so žeriavom kotví takmer pri brehu a chlapi na seba nahlas pokrikujú...
Ideme pomedzi lodičky rybárov, ktoré sú povyťahované ďalej na brehu, aby ich rozbúrené more nedosiahlo...
Dvaja muži v člne začnú demontovať prvú bóju...
Aj keď je more rozbúrené, na pláži svieti slnko a je teplo.
Sedím v piesku, opretý o vyhriatu skalu pod jaskyňou a pozorujem transoceánsku loď čo kotví medzi lasnegraskou zátokou a zátokou Rodalquillaru...
Ema zbiera mušle.
Po chrípke sme zotavení, mám len malý problém s krčnou chrbticou – pri istých pohyboch sa mi vždy zatočí hlava a zem pod nohami sa rozhúpe ako more, čo sa pohráva so železnou loďou obďaleč.
Na celej pláži, až po čiernu skalu v diaľke, niet dnes nikoho...
Loď, čo včera zmenila kurz a teraz pokojne kotví prostred mora, zdá sa byť ešte rozmernejšia. Vždy, keď vidím podobné stroje, zmocňuje sa ma úcta k ľudskému umu a vynaliezavosti... Ak má raz prísť koniec časom, ako to mnohí očakávajú - tohto tu bude škoda... Tisícročia odovzdávania poznatkov a informácií, kolektívne poznanie, ktoré vedie k plavbám cez oceány, letom do stratosféry a kozmu... Ríša Draka má svoje nesporné čaro a význam... Ani ma nenapadne priať si jej zánik...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára