V našom novom raji spíme dobre,no Pescaderova láska ku zvieratám dá o sebe znať už nad ránom... Ešte je tma, keď začujem prenikavé kikiríkanie, rovno pri mojej hlave a potom ďalšie, lebo kohútovi v klietke pri karavane odpovedá ten, čo je zavretý v Pescaderovom prázdnom rodičovskom dome.
Náš amigo ich chová na kohútie zápasy. Ostatné kohúty v osade sa však nedajú zahanbiť – ozývajú sa z vrchu terasy, na ktorej stojí Taranquillo, takže dnu v karavane to vyzerá, akoby kikiríkalo celé nebo...
Servicio, teda funkčný záchod v karavane nemáme a tak ešte za šera idem na ramblu... Človek musí dávať pozor, aby potme nestúpil do psieho, alebo ľudského hovna. Po tme takmer narazím na Maročana, čo tu robí to isté čo idem robiť ja: čupí za ranného brieždenia, chránený od pohľadov ľudí, čakajúcich na neďalekej autobusovej zastávke len riedkym porastom a bludnými balvanmi rambly... Sme teraz obrazom ľudskej rovnosti – východoeurópan a utečenec z Maroka... Ľudia bez príbehu, rovní si v pravekých pózach. Čupíme a chrbtami k sebe tvoríme živé súsošie - pomník tolerancie medzi národmi...
„Ah -ah - ah...“ počujem odkašliavanie Gitana, ktorý býva v domčeku s cifrovaným priečelím, keď sa vraciam do karavanu. Hneď nato počujem zvuky áut, ako schádzajú dolu z Taranquilla... Ešte takmer potme príde Pescaderov peugeot - počuť, ako cúva povedľa karavanu a potom hlasný spev, hrknutie dverami keď vojde do garáže, kde má mrazáky na ryby a keď odíde, zahrkoce slabší dieselový motor nissana – sereny; patrí Pescaderovmu strýkovi, ktorému tu hovoria Tito.
Priniesol som si zo Slovenska dva, tri linajkové zošity a tak jeden z nich otvorím...
Svitá a ja môžem začať písať náš cestovateľský denník...
Tito si zatiaľ popiskuje a ukladá do auta debničky so zeleninou a ovocím, čo ich skladuje v prístrešku domu svojej matky, ktorej všetci hovoria Abuela.
Abuelu sme zatiaľ nevideli.
„Viento, viento!“ Šesťdesiatročný Tito sa nahlas rozpráva sám so sebou. Dvihnem hlavu od zápiskov a pozriem von oknom karavanu: vo svojich okuliaroch, v saku a vyžehlených nohaviciach pôsobí Tito skôr ako stredoškolský profesor literatúry, než nebezpečný andalúzsky Gitano... Živí sa rozvozom ovocia a zeleniny po okolitých dedinách. Viem už, že viento znamená vietor... Viem aj to, že v Andalúzii zima začína vetrom... Počujem jeho kroky vo vyleštených čiernych poltopánkach ako vyklopkávajú svoj ranný rytmus na betónovom plácku, tam kde naša súprava uzatvára miniatúrne námestíčko medzi domcami najspodnejšej časti osady.
Vykuknem cez pootvorenú hornú časť dverí a pozdravím ho.
„Viento, viento,“ - usmeje sa Tito bez toho aby na mňa pozrel. Nehovorí hlasne ako ostatní Gitanos. Pozriem ponad strechy, na dva vysoké cédre, čo rastú pri dome Pacovej dcéry a Pescaderovej sestry Loly; kymácajú sa divo vo vetre, medzi domami je však pokoj. Pescadero mal pravdu, sem ani vietor nezafúka. Z pláží sme odišli v pravú chvíľu. Už septembrové vetry na otvorených priestranstvách parco natural narážali do karavanu tak prudko, že sme sa počas noci zobúdzali, počúvali hukot a vnímali kymácanie ako na mori...
Gitanos, akoby nás pozorovali... Tmolia sa zrána okolo karavanu... Zrejme chcú vycítiť, kto n a o z a j sme...
Keď som však išiel vyvenčiť oboch našich psíkov, jazvečík celkom nečakane vyštartoval po susedinom chlapcovi – už sa nedozviem, ako k incidentu došlo, psík chlapca nepohrýzol, ale cigánsky chlapec sa dal kričať na celú ulicu a zrejme sa dosť preľakol – zbehlo sa pol dediny a zdalo sa, že niektorí na nás zazerajú nie celkom priateľsky... Aj keď sme sľúbili, že oboch psíkov budeme uväzovať, suseda z baraku neodpovedá na pozdrav a keď vešia prádlo tvári sa akoby sme tu ani neboli... Pocítili sme, ako je všetko na t e n k o m ľ a d e... Sme tu odkázaní na milosť ľudí, čo nás prijali. Na ich náladách a vnútorných zákonoch, ktoré nepoznáme stojí náš osud.
Sadáme do auta a opäť raz blúdime pomedzi inbernarderá, oslovujeme el jefe a impresáriov...Všade nás odmietajú.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára