Chcel som ušetriť benzín, čo nám ostal v nádrži ešte z výletu s Tontijom a tak som našiel kratšiu cestu do Las Negras... Skratka vedie cez Sierru del Sol, smerom na Rodalquillar. Za Albaricocques, čo je malá a na našej automape takmer prehliadnuteľná osada, treba vyjsť na hrboľatú poľnú cestu. Kúsok ďalej míňame posledné inbernardero. Podvozok dostáva zabrať, počujem ako naráža ľavý predný tlmič a myslím na priateľa automechanika, ktorý ma doma na výmenu súčiastky upozorňoval, ale ja som tomu nevenoval dosť pozornosti...
Po pár minútach jazdy je nám jasné, že cesta je azda ešte z čias Abuelinej mladosti a vtedy veru žiadneho turistu nenapadlo zablúdiť do tejto horúcej a bohom zabudnutej oblasti... Povrch z drobného kamenia je rovnaký ako pred rokmi, keď tadeto putovali pohoniči s mulicami a pastieri so svojimi stádami oviec a kôz...
Tak teda radím z trojky na dvojku - veď naozaj niet kam ponáhľať a táto cesta vyzerá byť jednou z najkrajších, akou som kedy išiel. Vinie sa miernym údolím a stále je divokejšia. Po stranách rastú skupinky pálm a rady olivovníkov, pod ktorými sa po daždi zelenajú ostrovčeky čerstvej trávy.
Ideme a mlčíme. V hlavách nám doznievajú naše starosti a zároveň vieme, že opúšťame svet fóliovníkov, impresáriov, svet finiek, nákladných áut, svet dneška plný zhonu a boja o prežitie. Tu sa Ríša Draka nenápadne končí... To sem sme mierili tisícky kilometrov...
Je logické, že v tomto ospalom a zabudnutom kraji, kde žije mimo sezónu len zopár obyvateľov, o prácu dnes nepôjde... A predsa tušíme, alebo čosi v nás s naprostou istotou vie, že práve v Las Negras nás čaká čosi dôležité, čosi, čo bude odpoveďou na zmysel našej cesty a šialeného rozhodnutia spáliť v nasej país za sebou všetky mosty.
Napravo a naľavo sa začnú vynárať rozsiahle polia. Svietia jasnou zelenou a fialovou farbou. Ak spomalím, rozoznáme jednotlivé šalátu podobné rastlinky. Je to druh aký predávajú v supermarketoch v našej país, a u nás je pomerne drahý. Vidíme robotníkov, ako sa skláňajú nad nekonečnými riadkami. Rozoznáme medzi nimi Maročanov a čiernych Afričanov a kúsok ďalej stoja pri ceste poľnohospodárske stroje a autá. Tu sa údolie mierne zvažuje do plytkej kotliny a v strede rozsiahlej panorámy pod jasnou andalúzskou oblohou, stojí polozrúcaná stavba kláštora. Zastaneme a vystúpime. Morros odložia náčinie, narovnajú sa a so záujmom si nás obzerajú. Ešte raz sa tu pokúsime o šťastie... Pýtame na šéfa a oni ukážu na vŕšok...
Je tam košiar, aké bývajú v horských oblastiach Slovenska. Narazíme na dvoch nebezpečne vyzerajúcich psov a ďalej sa neodvážime. Je tam muž v tibetsky pôsobiacej čiapke špicatého tvaru - andalúzsky pastier, taký ako boli tí v časoch keď všetky cesty juhu boli ako červená a kamenistá hradská za Albaricocques. Má hladkú tvár a je do bronzova opálený.
Zakričím na chlapov, kde nájdem el jefe. Odporučia nás na skupinku roľníkov v diaľke a prestanú nám venovať pozornosť. Zamestnávajú ich ovečky a muž v bielom plášti, zrejme veterinár...
Cestou, zablatenou od nedávnych dažďov, jazdíme ku stavenisku, ktoré vyzerá ako sklad hospodárskych strojov. Dvaja chlapi opravujú pluh a ja sa ich opýtam na šéfa.
Jeden v zafúľaných montérkach sa narovná a predlaktím si utrie z čela pot. Vyzerá byť narobený, uťahaný a vôbec sa na nás nepozerá prívetivo. Tuší už, čo chceme a krátko to s nami vyriadi. Áno, on je majiteľom všetkých týchto pozemkov, tohoto nádherného údolia! Má však dosť svojich ľudí... Skloní sa k pluhu a pokračuje v práci.
Ďalej šoférujem veľmi pomaly, cítim, ako spod pneumatík vystreľujú ostré kamene a pri každom kovovom buchnutí od ľavého predného kola cítim vinu a súcit so strojom, ktorý nám tak dobre slúži... Ale ideme. Ideme dlhočiznou kaktusovou alejou a cesta je stále hrboľatejšia.
Tento úsek je najpomalší a radím jednotku - ideme krokom. Otvoríme okná, je teplo, teplúčko a okolo nás sa dvíhajú skaly. Sme v pahorkoch Sierry del Sol. Ďalej postupujeme cestou vysekanou v kameni a bralá žiaria ako na inej planéte. Na slnku hrajú všetkými farbami, ale prevažuje hrdzavá, zelená a fialová.
Zastaneme pri starej bani na zlato, s nefungujúcou fabrikou, čo sa vypína nad Rodalquillarom a kocháme sa výhľadom do údolia so zátokou. Pred sebou máme prírodný park a za chrbtami celý svet inbernarderos a márneho zháňania vlastnej obživy. Rodalquillarské údolie v priezračnom vzduchu vyráža dych...
Ako skĺbiť tieto dva svety dohromady?
Nájsť zlato v opustenej zlatej bani sa nám asi nepodarí. Nájsť tu poklad sa roky pred nami pokúšali iní... Poklad! Nájdem ho kedy vôbec? Verím ešte v rozprávky?
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára