Ticho preruší burácavé dunenie motorky a ochvíľu už zazriem Alibabu na jednom z jeho strojov, no tak rýchle ako sa objavil sa aj stratí v úzkych uličkách... Ema medzitým stretla na pláži partiu Čechov...
Vo vzdialenej krajine sú stretnutia s Čechmi veľmi príjemné a vzrušujúce... Kto bol dlhšie vonku chápe, o čom hovorím... Pozriem na Karla a keď mu vysvetlím, že sú tu moji rodáci, kývne na súhlas a uvoľní ma...
Od hlavy po paty zamúčený práškom bielej omietky idem ku skupinke rozjarenej mládeže a oni ma zdravia a nechcú veriť, čo im na pláži povedala Ema - že som autorom jedného veľmi známeho filmu...
Pred dvadsiatimi rokmi, keď bol film na vrchole popularity a videlo ho v našom spoločnom štáte s Čechmi milión a viac ľudí, títo mladí tuláci v typickom ošumelom oblečení travelerov neboli ešte na svete... A predsa film všetci poznajú a teraz mi podávajú uznanlivo ruky... Fascinuje ich fakt, že chlapík čo visí celý zaprášený na múre La Palmy a maká ostošesť s dlátom za päť euro na hodinu je skutočne autorom slávneho filmu a keďže je to napísané na prebale mojej cestovateľskej knižky, Ema chce, aby som im ju venoval.
Oprašujem si ruky, vyťahujem z kufra svoj cestopis a podpisujem sa – ešte stále nechápu, že film nie je českej ale slovenskej produkcie... Spomeniem si na vtedajších kamarátov, a na všetko nadšenie, ktoré sme mali, keď sme si ten film vysnívali a náš vtedajší československý úspech sa stal skutočnosťou... Dnes je ten film je minulosťou, knižka je minulosťou, aj autor je minulosťou...Všetko to ostalo v priestore, ktorý som opustil...
Všetci žijú už nejaký čas v zátoke San Pedro a na zimu pôjdu do Granady...Vo svete Ilúzie by som im závidel... Ľutoval by som sám seba, že tu tak musím makať, mal by som pocity zmaru, lebo moja kariéra filmára dávno skončila... Málo dievčat v Španielsku je krásnych ako mladá Češka, čo je tu s nimi... Kedysi by som po nej zatúžil...
Kde ostalo to „kedysi“?
Som vonku. Už nie som tam, kde som býval...
Na čom teraz záleží je, že sa musím vrátiť k mojej práci... A tak si podáme ruky, vrátim sa ku Karlovi a chytím sa svojho nástroja...
Pustím sa do oškrabovania - ešte raz zahliadnem Alibabu ako na svojej harleyke vezie ženu, ktorú nepoznám...
Nevšimne si ma – tu by ma asi dnes nečakal...
Prestaneme pracovať, až po nejakom čase, keď k nám pristúpi Nemec s dlhými a rovnými blond vlasmi. Je v krátkych nohaviciach – môže byť v mojom veku a jazdí na zelenej dodávke zrejme ešte z východonemeckých čias...
Veľmi úctivo ma zdraví a ja veľmi úctivo odzdravím. Jeho tvár je hladká, akoby nezarastal a čímsi mi je veľmi povedomá... Akoby som sa nemohol rozpamätať, kde som ho už videl... On na mňa pozrie s takým istým výrazom rozpomienky... Pripomína mi mňa samotného...
Netuším ešte, že z Ticha sa vynára jedna z postáv záverečných scén nášho filmového príbehu...
Potom Karl ráznym gestom ukončí moju dnešnú šichtu... Mal som robiť do šiestej, ale je tu tento Nemec.. Robím o štvrť hodinu menej, ako sme boli dohodnutí napriek tomu mi Karl vyplatí rovných pätnásť euro. Na jeho náhlivosti mi čosi nesedí, ale prehliadnem to, lebo máme peniaze!
Ideme do predajne potravín, za tri štvtre eura kúpime čokoládu Nestle, fľašku španielskeho vína, cigarety a na najbližšej pumpe za päťku natankujem...
Pätnásť euro je pre nás celý majetok!
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára