A tak sa znova vraciame do Cally Higuery.
Tentokrát však nezastanem na mieste, kde sme vo februári videli Nemcov, ale kúsok vyššie... Potiahnem príves skalnatou a strmou cestičkou rovno na úpätie „Bielej pyramídy“... Chráni nás jej skalnatý previs – pred očami polície sme ukrytí za hromadou obrovských balvanov, ktoré sú navalené aj zo strany smerom od mora, takže nás nevidno ani z údolia Cally smerom od Bernardovho penziónu, zatiaľ čo my máme všetko pod nami akoby na dlani...
Zdá sa, že toto je naozaj miesto pre nás – vydržíme tu takmer dva týždne, no v to osudové nedeľné ráno ma prebudí prebudí nezvyčajný a nástojčivý zvuk... Vyzriem z obloka smerom na more a miesto zvyčajnej hlbokej panorámy s Mediteránom, mám pred sebou súvislú sivozelenú stenu!
Prvý lejak, ohlasujúci v Andalúzii príchod jesene!
Je to, akoby ste parkovali pod vodopádom.
Ani sa nestačím spamätať, keď sa do dunenia vody, lejúcej sa na strechu karavanu vmiesi ešte iný, nižší tón. Niekto búcha na dvere... Otvorím a na pol metra od seba mám tvár policajta. Sedí v terénnom aute guardia civil. Na nose má okuliare a keď mi bez slova hrozí prstom pripomína skôr učiteľa – napriek tomu že tento, ako ani ostatní predtým nevyžaruje zvyčajnú autoritu policajta, pokrčím ramenami a prikývnem na súhlas... Tereniak sa ešte ani nestačí otočiť na úzkom priestore nad zrázom a mne je jasné, že sa sťahujeme...
Sťahujeme... Ale – kam?
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára