Je jasné, že náš španielsky príbeh sa onedlho uzatvorí...
Vrátime sa a svet okolo nás nás prijme ako opovážlivcov, ktorí si zmysleli objaviť krajinu snov, no vrátili sa s dlhým nosom... Naplnia sa čierne predpovede tých, ktorí ostali pri svojich istotách a popri našom predpokladanom neúspechu nájdu svoje potvrdenie právd o tom, že „tej krajiny niet“. Že niet iného sveta, ako je ten, čo ho prijali ako nutné zlo a naučili sa v ňom žiť...
My sme sa však už dávno rozhodli pre cestu zázrakov a snov...
A na tejto ceste nie je žiadna istota... Tu sa menia trasy zaoceánskych lodí...Tu sa dejú stretnutia o akých sme ani nechyrovali... Tu je možné všetko... Počul som dobre? Ewerything is possible...
„Ak si slobodný, ideš s nami“ hovorí mi Ír v šiltovke a v modrom prepotenom tričku.
V bare, o ktorom sme za celý čas nášho pobytu nevedeli, je okrem Íra a nás Brazílčan v pestrofarebnom rastafariánskom odeve, vysoký Basko s prúdmi ufúľaných dlhých vlasov, Francúz a usmievavá barmanka.
Hranicu svetov netvoril v našom prípade žiaden chrám, svätyne, či čarodejná jaskyňa - vošli sme do sympatického a útulného baru, ktorý sme – čuduj sa svete – predtým nikdy nevideli. Miesto svätca, ktorého by pútnik na ceste za poznaním azda očakával je tu s nami tulák v zaprášených teniskách, nasávajúci pivo a fajčiaci jednu od druhej...
Pred Bránami Antilúzie stratíte akúkoľvek mienku o sebe. A ste na roveň bedárom, tulákom, žobrákom, pouličným umelcom, šašom a bláznom...
Ste na roveň s dobrodruhom, ktorý vás pozval na pohárik...
Ema sa vracia z toalety a tvár má ešte mokrú od vody, ktorou chcela zmierniť šok z nečakaného prechodu hraníc dvoch ríší...
„Si slobodná? Ideš s nami?“ obráti sa na ňu chlap.
Ako poznáte, že sa práve naplnili vaše sny?
Vydýchli ste svoj vlastný príbeh, ktorý ste práve dokonali... Ste za vlastným príbehom, za vlastnou minulosťou a predsa ste na žive, stojíte za barom s priateľmi, ktorí tu na vás odjakživa čakali... Pre toto ste sem išli! Pre Skutočnosť v ktorej práve ste...
A ako rozoznáte fatamorgánu od skutočnosti?
Priznám sa, že často spolieham na Emin inštinkt a na jej bdelú ostražitosť – sám častokrát prehliadnem jemné signály, ktoré nás varujú pred akciou, ktorá by mohla viesť do našej vlastnej záhuby... Lebo v Antilúzii za každé rozhodnutie - platíte. A platíte takmer okamžite - rovnako, ako platí za svoje omyly horolezec na stometrovej skalnej stene: niet šance na opravu... „Na mori urobíš len jeden raz chybu“, opakoval prievozník Manolo...
Pestrá spoločnosť baru, sa k nám správa veľmi priateľsky - akoby sme odjakživa patrili do tohto ich bizarného tímu...
Poobliekaní do typického travelerského oblečenia, o ktorom nikdy neviete, či je drahou módou, alebo pouličnou chudobou pôsobia ako ľudia mimo hlavný program...
Zdanie však častokrát klame...
Francúz sa krátko lúči s Írom, no skôr ako odíde, odovzdá mu s úctou osobnú zbraň - dlhú a masívnu dýku v koženom puzdre...
Zapadli sme hladko a prirodzene do novej a nečakanej situácie a to, čo cítime je absolútna dôvera a tranquillo... Stojím pri bare vedľa Íra – je odo mňa o pol hlavy nižší, ale je veľmi dobre stavaný, opálený a šľachovitý, s vyžarujúcou mladistvou energiou. Viem, že keď hovorí o tridsiatich rokoch strávených putovaním po cestách sveta, nepreháňa...
„Prešiel som Saharou a potom cez Gibraltár a tam ma čapli“ rozpráva nahlas ako si posedel nejaký čas v španielskom väzení.
V Brazílčanovi s rastafariánskym zovňajškom poznávam týpka, čo prešiel cez cestu s bambusom na pleci, keď sme s Emou došli na koniec našich ciest... Je urastený a s tvárou o ktorej by každá žena povedala, že je krásna...
Basko meria aspoň stodevaťdesiat centimetrov, šatstvo na ňom nedbalo visí, rovnako ako umastené a neupravené vlasy... Zdá sa, že je absolútne tranquillo.. Na rozdiel od čistučkého rastamana pôsobí nedbanlivo...Vyžaruje z neho dôvera a humor...
Ír dnes poriada v San Pedro párty... Vraj má na oslavu dobrý dôvod, lebo práve doputoval do cieľa svojej životnej cesty...
Tridsať rokov bez domova, desaťročia námezdných prác, života medzi neznámymi národmi... Beduíni ho prijali a žil medzi nimi na Sahare osem rokov.
„Beduíni sú ľudia Ticha, comprendo? Beduín rozpráva, len keď je to potrebné, understand?“
Rozpráva príbeh o tom, ako ho za zatvorili v Gibraltáre, krátko na to, čo sa doplavil z Afriky... Sedel pár mesiacov, v cele mal však knihy, študoval a pozeral vo voľnom čase televízor... Bola zima a svojho dozorcu dráždil tým, že ho bez prestania bombardoval filozofickou otázkou kto z nich dvoch je v skutočnosti väzňom... Človek za mrežami žije z daní, je o neho postarané, má teplo, jedlo ba i kultúru... Zatiaľ čo dozorca je väzňom svojich strachov - trasie sa o svoje zamestnanie, o postup vo funkcii, o to či ho nepreložia...
Dozorca je napokon rád, keď tuláka prepustia... Ten sa pred bránou väznice otočí, myká kľučkou a volá, aby ho vzali naspäť – čaká ho ulica, hlad, nebezpečie a večná neistota nového dňa vo svete bez ilúzie...
Rozpráva o človeku v Rumunsku, nemajetnom mužovi z rajského a pokojného vidieka, ktorý si za život čas nemohol dovoliť hodinky... Má veľký sen – vlastniť náramkové hodinky... A tak ich Ír sňal zo zápästia a daroval mu ich:
„Tu máš svoj čas... Doteraz si žil slobodne v a teraz budeš mať svoj čas...“
Fajčí jednu od druhej a rozpráva na každú stranu svojim chrapľavým hlasom tuláka...
Svoje pozvanie ešte zopakuje. Obracia sa na Emu...
„Zajtra odchádzam do Granady... Dnes však môžeme byť všetci spolu pri v San Pedre... Chceš to?“
Veľmi som si prial aby súhlasila! Nič nám dnes nebráni! Budeme chýbať ráno Tontijovi, Abuela si bude robiť trochu starosť, ale potom zaspí. Nikomu na svete sa nemusíme hlásiť...
Len sám viem, ako ma lákala príležitosť odísť do San Pedra a dovŕšiť tak, podobne ako Ír, cieľ nášho hľadania...
Tulák ma ponúka tapi, čo dala na pult čašníčka a znova a znova všetkým objednáva... Z igelitky vytiahne zväzok ledabolo pohodených bankoviek...
Otrčí mi ich a pozerá mi rovno do očí:
„Peniaze nie sú problém...“
Ja rešpektujem Emu. Vie, čosi, čo ja ešte nie a tomu podriadi svoje rozhodnutie a tak sa ani tentokrát neide...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára