Vonku stále mrholí, ale ranný vietor ustal. V posledných dňoch začalo na ramble pomedzi kamenie a štrk prúdiť niekoľko pramienkov, ktoré pripomínajú horské potoky. Ema je presvedčená, že sa musíme Tontijovi revanšovať a práve toto je čas, keď mu máme nazbierať jeho obľúbené caracoles.
„Nikdy som žiadne slimáky nezbieral...“ pokúsim sa z toho vytočiť.
„Bude to ako keď zbieraš huby, musíš sa uvoľniť a koncentrovať zároveň... A keď už nemáš žiadnu myšlienku, začnú ti vyrastať rovno pred očami...“ radí mi moja láska...
„Ja na huby nechodím,“ odseknem. Nechce sa mi do toho počasia, ba ani večer sušiť veci a kýchať v karavane; nakoniec však poslúchnem, na ponožky naťahujem igelitové vrecúška a zo skrine vyberiem nepremokavú bundu, ktorú som za poldruha mesiaca v Andalúzii nepoužil...
Vyjdeme do dažďa a rovno na ramblu...
Ako nemať myšlienky, keď musíte myslieť na všetko to, v čom ste sa ocitli?
Obaja naši psíkovia si hneď našli známosti a potulné psy z osady cupitajú teraz spolu s nami.
Čo všetko však vidíte na ramble!
Idete, kukáte na zem a tam kameň za kameňom, jeden ako druhý a každý iný, kde tu chumáč trávy, suché lajno, kus nábytku, potom zakopnete o hrdzavý plech a tam aha, slimáčik, malý ako necht, ale takého my nechceme... Ema mala pravdu, že moje myšlienky sa koncentráciou na hľadanie caracoles zmenia – ale bohužiaľ nie tak, že nemám v hlave ž i a d n u myšlienku: namiesto tých zmysluplných, ktoré by azda riešili veci potrebné pre našu záchranu, ostala mi tentokrát len jedna a to celkom nezmyselná: chodí mi po hlave jedna jediná veta, ktorú som sa tejto jari učil z príručky španielčiny: „como están por su casa“, alebo: „ako sa majú u vás doma“... Ani neviem, ako som si na ňu spomenul - chodí mi však po rozume stále dokola a vytrvalo až do zbláznenia a teraz iba podčiarkuje našu absurdnú situáciu...
„Como están por su casa“, taká debilná veta, a v hlave máte len to: „ako sa majú u vás doma“- „como están por su casa“!
Čuduj však svete, slimákov začína pribúdať... Zohnete sa a zistíte, že sú to prázdne ulity – je ich tu ako hviezd na nebi, sú ako biely poprašok okolo každého kríčka a zblízka pripomínajú rozbité vajcové škrupiny.
Vo chvíli, keď vám už v hlave bledne aj spomienka na tú jedinú a v tejto situáciu nezmyselnú vetu, začína sa vám dariť a vy hádžete do igelitky p r v é ž i v é s l i m á k y, čo ste ich kedy nazberali...
Caracoles vyliezajú rovno zo zeme a keď sa skloníte, aby ste ich dvihli, stiahnu sa do ulity a niektoré sa začnú zahrabávať, takže cítite ich odpor , keď ich odtŕhate od zeme - sú k nej akoby prilepené, no nakoniec ich máte v dlani a hodíte medzi ostatné a kôpka v taške narastá. Ema to považuje za dôkaz o tom, že od stavu našej mysle závisí aj náš úspech, či neúspech: a nielen pri zbieraní caracoles... V každom prípade je tu chvíľa, keď sa aj tá posledná myšlienka vyparí, potom zmizne a rozplynie sa v prázdnote...
Nevnímame, čas – zmoknutí, ale šťastní, zaklopeme na dvere Tontijovho baráčika s obrazom konskej hlavy na závese...
Nikto neotávra - náš amigo nie je doma - a tak zavesíme igelitku na kľučku...
Večer sa objaví Pescadero - v tme vidím jeho blýskavé cigánske oči.
Odkedy sme mali konflikt so susedou, ktorej syn sa naľakal nášho Ceba, nezavolal nás už ku svojmu stádu na ramble... Neukázal sa po večeroch ako obykle – utešujem sa, že to bolo azda iba tým nemožným počasím.
„Ty dať Tontijo caracoles?“ pýta sa s dychtivosťou ktorú som u neho doteraz nepoznal. Ako vidno, chýr o tom, že sme dali Tontijovi za pol igelitky slimákov sa rýchle niesol osadou...
„Si. Áno.“
„Koľko ?“
„Nerozumiem...“
„Koľko ich bolo?“
Ukážem, koľko ich v taške bolo.
„A to zadarmo?“ opýtal sa s neskrývaným údivom.
„Zadarmo“ poviem.
„Mohol si mať peniaze – dineros!“ zvolá obchodník s rybami. „Vieš koľko si mohol mať? Tri eurá za kilo. Ty mať ...“ porozmýšľa a vyduje ústa, potom vyfúkne, „Desať! Ty predať caracoles v reštaurácii a dostať desať euros!“
„Tontijo je náš amigo“ zopakujem na vysvetlenie.
„Ja som tvoj amigo!“ nedá sa Pescadero. „Zajtra ísť spolu ty a ja... Nazbierať veľa, mucho... Predáme a z a r o b í m e dineros, comprendo?“ povie zasa tým priateľským tónom, ktorý mi už – pravdupovediac – chýbal...
„Comprende, Juan, rozumiem...“
„Peniaze treba. Ty – peniaze – ja peniaze... Ja amigo- ty amigo... Rozumieš?“
„Si, Juan, si... Rozumiem. Nosotros somos amigos. My sme priatelia...“
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára