22. TONTIJO

Tonto znamená v španielčine h l ú p y, tontillo je zdrobnenina, čiže hlupáčik, alebo debilko... Vyslovuje sa „tontijo“. Spočiatku sme tomu výrazu nerozumeli a mysleli sme, že je to jeho pravé meno a nie prezývka a veselo sme ho oslovovali „seňor Tontijo“, teda „pán Debilko“... Neprekážalo mu to. Neskôr sa dozvieme, že v skutočnosti sa volá Juan Alvarez Sanchéz a vraj po celý život handloval s koňmi.

„Ah- ah – ah...“ počuť jeho odkašliavanie, ktoré sa každé ráno nesie spoza dverí so závesom s konskou hlavou. Ten zvuk je niečo medzí kašľom a vzdychaním a začína krátko po koncerte kohútov ešte za šera...

V piatok, keď sa víchrica privalí s nečakanou silou a strechu karavanu bičuje prudký dážď, počujem to „ah-ah-ah“ pri dverách a tak odistím ich vrchnú a samostatne sa otvárajúcu časť a pozriem von... Pán Debilko stojí predo mnou a zo striešky klobúka mu kvapká voda...

„Ah- ah- ah...“ kašle.

V tom, ako sa ani nepohne a ako si z dažďa nič nerobí je čosi komické. Komolí mne neznáme slová...

„ICHA. ALAICHA...“ Nerozumiem absolútne nič. Zdá sa, že je hluchý, alebo nemý, alebo oboje dohromady. Alebo je opitý?
Opakuje stále dokola „alaicha“; pozerá priamo na mňa šedými a zahmlenými dúhovkami a špúli pery aby ten zvuk, či azda slovo viacej zvýraznil...
Na dnes sme sa už dohodli s Pescaderovu sesternicu, že ju zavezieme do mestečka San Isidro. Je problém dostať sa z Taranquilla do druhého mesta, pretože spoje nechodia okolo osady pravidelene a tak ide autom vždy jeden a ostatní sa zložia na benzín. Sesternica Lola, ktorá býva v malom domci len pár metrov od karavanu trvá na tom, že benzín zaplatí... Dohodneme sa na jedenástu dopoludnia a čakáme...
Je tu však nečakaný problém; seňor Debilko ukazuje na naše auto:

„Icha....A la icha...“

Idem po slovník, hľadám podobné slovo a napokon sa dopátram, že ija, čítaj icha, znamená dcéru... Akiste chce zaviesť ku dcére, domyslím si... Mrzí ma, dnes s ním nikde nemôžem ísť, ani ku jeho dcére... Vysvetľujem, že som už dohodnutý s jeho susedou Lolou...
Tontijo je z môjho odmietnutia očividne nešťastný. Stojí tam nepohnute v daždi, kašle a začína mi ho byť už ľúto.
Potom príde ktosi od susedov a vraj nikam sa neide, lebo sesternicu Lolu už zobral autom jej zať, predavač zeleniny Tito, ktorý dnes kvôli vetru a dažďu nevyrazil na svoj zvyčajný okruh.
Ešte než sa stačím spamätať sedí starý Gitano v audine, priamo na prednom sedadle kde zvykne sedávať moja drahá a paličkou búcha o podlahu...

„Poďme, poďme...“ pobáda ma nečakane autoritatívne. Po prosebnom výraz jeho tváre nie je ani stopy; teraz tu sedí panovačný starec, nervózne pozerá na hodinky a dokonca poťukáva prstom po ciferníku, aby ma popohnal... Cítim sa nesvoj... Ak ma ktosi takto tlačí, je mi naozaj nedobre...
Náš rozhovor prebieha takto:
Ja : No gasolina... No possible... Nemám benzín... nedá sa...
On : Icha... A la icha...
Ja : No gasolina.
On : Icha... Ala icha!
Ja : No gasolina!
On : Icha ... Ala icha...
Ja : No possible!
On : Icha!
Ja : Poser sa aj s ichou!

Je jasné, že Tontija z auta nedostanem: jeho tvár je zaťatá a pripomína jednu z mulíc, s ktorými toľko handloval. Ema si však na moje počudovanie bezstarostne sadá na zadné sedadlo... Chce, aby sme starca poslúchli... Trochu ma to rozladí – moja láska predsa vie, že sme bez peňazí, v nádrži dochádza benzín a môžeme ostať celkom dobre kdesi visieť...

Už pár dní sme chodili ako bez duše. Nechcem jej kaziť náladu – a tak mi neostáva iné, ako naštartovať...

Neviem si predstaviť, kam pôjdeme, či tam dôjdeme a už vôbec nie, ako sa vrátime naspäť do Taranqilla...
Pána Debilka to však zrejme vôbec netrápi a zapaľuje si cigaretu; ako mu mám vysvetliť, že v m o j o m aute sa n i k d y nefajčí, lebo som pred rokmi s tým prestal a aj preto, lebo ma od toho pri šoférovaní režú oči?
„Dnes to bude ten správny výlet,“ zasmeje sa Ema a aj ona si zapáli.

Len čo naštartujem, Tontijo mi gestom naznačuje, že sa mám pripútať!
Nemám rád, keď v mojom aute ktosi určuje čo mám robiť a čo nie, dávam mu mlčky najavo, že ho mám dosť a robím sa, že nerozumiem... On sa však nedá: klepe ma zboka po ramene a keď si tak vynúti, aby som sa na neho pozrel ukáže na môj bezpečnostný pás...
V spätnom zrkadielku hľadám očnú podporu mojej lásky, ale namiesto toho si všimnem ako sa nad mojou bezmocnou a ukrývanou zlosťou ticho usmieva... Dážď tvorí súvislú a nepreniknuteľnú a tak nemôžem otvoriť okná a bezmocne hltám dym z dvoch cigariet... Pán Debilko ma znova rázne štuchne do ramena.
Zapnem sa, nech mám pokoj a v tej chvíli starý ukáže prudko doprava a ja dupnem na brzdu, ledva stačím vyhodiť smerovku a odbočiť ... Zaregistrujem ešte tabuľku s označením NÍJAR a vzdialenosť osem kilometrov.
Nie je mi do zábavy... Stierače ledva berú vodu z predného skla a najmenej, čo potrebujem je, aby sme teraz ostali visieť s prázdnou nádržou kdesi pri ceste v Andalúzii...

Níjar je malebné mestečko na úpätí Sierry Alhamilly. Pohorie je dnes celé v oblakoch a Níjar nevidno, až dokedy nie sme celkom pri ňom.
„Níjar,“ povie pán Debilko a očká mu šťastne zažiaria. „Níjar.“
„Níjar,“ vydýchnem si aj ja a vtedy pochopím: NÍJAR sa číta ako NÍCHAR!

„ A la Níjar... Do Níjaru...“ opakuje Tontijo, šťastný, že som konečne pochopil.
Keď vchádzame do mestečka, akosi mimochodom pozriem na svojho spolujazdca: v jeho šedých očiach zbadám záblesk, ktorý som si doteraz nevšimol. Je to odlesk číročírej veselosti!

Mimovoľne pozriem bokom: on si svoj pás n e z a p o l, len si ho pridržiaval celú cestu rukou, aby ma oklamal – teraz ho naťahuje hore dolu, ako starý trak! Otočí sa dozadu na moju lásku a z hrdla mu vyjde nečakane sýty a hlboký smiech, pričom mi vyfúkne dym z tabaco negro rovno do ksichtu...
„Ha - ha - ha,“ smeje sa starý Gitano. „Ha - ha – ha.“ Smeje sa a čo je najhoršie s ním sa smeje aj Ema, moja láska... Triem oči, vťahujem smrad špakov čo obaja veselo dusia do popolníka a Tontijo ma tlčie po chrbte ako starého kamoša. Celý ten čas sa na mne obaja dobre zabávali! Vyzerá to, ako by sa oni dvaja poznali celé roky, zatiaľ čo ja som tu nový a ničomu nerozumiem...

Ten chlap ma dostal! Kto je tu teraz skutočný debilko ? Podľa toho, ako sa pozerám na tých dvoch – Tontijo sa plieska po stehnách a dokonca ukazuje na mňa prstom - odpoveď je jednoznačná...