Odkedy sme boli v Las Negras prvýkrát, vracal som sa v myšlienkach stále a znovu k vile na konci pláže... Obaja cítime, že sa nám tu má prihodiť čosi rozhodujúceho - azda, ako šibnutím čarovného prútika sa nám brána do čarovnej krajiny otvorí, alebo nájdeme bytosť o ktorej celý ten čas vieme, že je na ceste a že naše stretnutie dá konečnú odpoveď na zmysel nezmyselného putovania? Skusíme sa tu popýtať na prácu – tentokrát to však nebude anonymné inbernardero...
Ideme z nohy na nohu a chvíľa, keď zaklopeme na bránu cudzieho domu sa blíži... Sme cudzinci - extranjeros, sme východoeurópania a musíme pôsobiť solídne, nesmieme prezradiť našu dychtivosť... Musíme byť, ako hovorí Pescadero, tranquillo.
More je takmer nehybné.
Človek zavesený v sedačke paraglajdu manévruje rovno pred skalou – pohupuje sa na vzdušných masách, ľahko, ako veselý, červený ťah štetcom na modrom pozadí lasnegraskej scény.
Brána vily je pootvorená a za ňou vidíme stáť malé auto a nemeckou značkou. Záhrada je impozantná, aj keď veľmi zarastená a neudržiavaná. Je to veľký, starý a záhadný dom.
Po strmom kopci za domom zliezajú svah dve postavy. Viem, že to je skratka do zátoky San Pedro, kde je prameň vody a stála komúna utečencov sveta...
Červený padák sa vznáša rovno nad vilou práve vo chvíli, keď stojím pri bráne na rozhraní masívneho plotu a ešte stále sa rozhodujem...
„Zvládneš to sám?“ opatrne opáči Ema...
Džavot vtákov je ohlušujúci.
Klopem, úctivo odstúpim od dverí, pozriem hore na terasu a znova klopem...Tak to je ten okamžik: klopem na dvere neznámeho domu v neznámej zemi...
Celkom nečakane sa mi vynorí obraz jesene tam hore u nás – je už v plnom prúde, teraz opadávajú listy, vietor bičuje červené šikmé strechy a v odkvapoch hrčí studená dažďová voda...
Tu sme len v krátkych rukávoch, je nám horúco...
Vo dverách sa objaví sotva tridsaťročný Nemec s mierumilovnými modrými očami... Pozerá na mňa veselo, akoby ma povzbudzoval: opýtam sa na prácu... Pokrčí plecami: je po sezóne... Žiadna práca... Tu nikde... V Las Negras a zrejme nikde na okolí... Sorry...
Dvaja týpci, čo už zliezli zo svahu smerom zo San Pedra nás pozdravia „hola“...
Ema si potrebuje zapáliť a tak si sadáme kúsok povyše, ako je rákosie, mlčíme a padne na nás čosi dusivé a ťažké... Zrejme sme sa pomýlili a jej sen o mužovi z púšte bola iba fantazmagória...
O pár minút blondiak z vily prejde okolo - kývne nám veselo a priateľsky a my kývneme naspäť a nedáme najavo, čo práve cítime: netrafili sme sa...
Vidím, že po líci jej tečie slza.
„To prejde, to prejde, nechaj, to prejde..“ nedovolí, aby som ju utešoval. A neviem ani ako...
Niekde musím robiť sakramentskú chybu - trmácali sme sa sem krížom cez Európu, a odkedy sme prišli, všetko je inak, len nie tak, ako sme si predstavovali. Nič nevychádza... Ak zle odhadujeme svoje vízie a „toho, ktorý prichádza z púšte“ nestretneme, potom bola celá táto cesta zbytočná... Len čo si to uvedomím, padnem do hlbokého, neovládateľného pocitu zúfalstva: celý život som sa mýlil! Aký som bol arogantný, keď som sa spoliehal na schopnosť odhadnúť veci dopredu! Čosi hlboko vo mne zlyhalo... Totálna prehra... Pád do ničomnosti vlastnej existencie, samoty, akú si len človek dokáže predstaviť...
Navyše, neviem dať ani kvapku nádeje bytosti, ktorá je pri mne najbližšie...
Sme na konci ciest a sedíme a pred nami nekonečne modré more a fialkastá skala s podobou ženskej tváre... Sme v kúte sveta, pred posledným domom a za ním už iba strmý chodníček do neprístupnej zátoky pirátov...
Paraglajder plachtí, akoby sa na svete nič nestalo a o chvíľu sa stratí za skalou tam, kde je komúna tých čo sa už všetkého vzdali...
Ukazuje mi azda náš smer?
A čo ak aj San Pedro len fatamorgánou, rovnako ako naše vyfantazírované stretnutie v tomto dome, alebo hocikde inde? Sny sa neplnia – je len táto realita a bezvýsledné zháňanie roboty...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára