Tej noci sa Eme sníval sen o anjelovi, ktorý bol ako černoch, mal však jasne biele krídla. Pozdravil ju obvyklým španielskym que tal – ako sa máš? Nevedeli sme si sen vysvetliť inak, ako že dnes nám to vyjde... Že s t r e t n u t i e o ktorom sme už dávno prestali aj medzi sebou hovoriť, je nablízku.
Zároveň s tým však prichádza tušenie, že svet Gitanos onedlho opustíme...
Už ráno, skôr ako vstala som sa rozhodol, že jej navrhnem, aby sme vzali psíkov, batohy a vypravili sa do San Pedra..
Začínam byť nervózny... Zdá sa mi, že sa máme rozhodnúť. Že musíme dovŕšiť náš s k o k zo sveta racionality...
Urobím si kávu, chvíľu ešte ležím, vychutnávam horkosť nápoja a čakám, až sa celkom rozvidnie, aby som mohol začať písať svoje poznámky.
Počujem Tontijovo odkašliavanie /eh-eh- eh/ a neskôr zvuk Pescaderovej dodávky.
Nakladá debničky,vyspevuje si potichu, aby ho na ulici nebolo počuť svoje ranné flamengo.
Ako odíde, zataktuje dízlový motor dodávky Abuelinho syna Tita.
Starostlivo prekladá debničky s ovocím spod prístrešku Abuelinho domu do svojho Nissana – sereny.. Keď vidí, že som hore, podá mi pár mandaríniek.
Tito sa živí podobne ako Pescadero – nakupuje ovocie a zeleninu vo veľkosklade a tovar potom predáva vo svojom rajóne v medzi Las Negras a
mysom Cabo de Gata... Aj dnes má nohavice i košeľu vyžehlené a predtým, ako si sadne za volant Nissana, čistí bielou handričkou svoje lesklé čierne poltopánky. Handričku úhľadne zloží, umyje si ruky a až potom zaradí rýchlosť a zvuk motora utíchne - vystrieda ho kanárik, ktorý bez ohľadu v klietke na stene začal o sto šesť vyspevovať...
Emu nebudím, spáva vždy dlhšie ako ja a tak sa ponáram do zapisovania veci z predchádzajúcich dní...
Pasť tlčie na karosériu, až sa karavan rozhúpe...
„Levante-vstávajte!“
Tontijo prišiel z krčmy u Antonia...
„Vstávajte!“ Viem už, že ho nič neodradí.
„Čo ste tam dnu pomreli?“
Ukazujem prstom na perách, že Paya ešte spí.
„No dormir“ láme svoju rodnú reč, najlepší Čačov kamarát tak, aby som mu rozumel: „Nespať! Vstávať! Je desať! Dies!“ A aby som lepšie pochopil, ukazuje na prstoch desať. Stojí vo výreze dverí a ja pozerám na jeho klobúčik, károvanú košeľu a sako, a potom do jeho očí... Má ich trochu zahmlené alkoholom a pastillas, tabletkami, ktoré konzumuje odkedy mu pred desiatimi rokmi umrela žena.
Potom mi bez slova otrčí čerstvý, bagete podobný španielsky chlieb a fľašku v ktorej je na dne zbytok vína tinto verano. Chce, aby som si to vzal a gestami ma posiela na servicio do jeho domu osprchovať sa...
To už však vstáva aj Paya.
„Holá, Juan“, - povie a Tontijovi sa rozžiaria oči....
Od istého času nám ochotne požičiava svoju kúpeľňu a servicio. Nástojí na tom, aby sme nechodili na ramblu. A tak každé ráno, keď sa vráti od Antonia, počká na priedomí, pokiaľ vstaneme. Potom ma pošle na servicio ,umyť sa... Nerobí to však len tak nezištne...
Juan Alvarez-Sanchéz, zvaný Tontijo, bývalý konský handler vo veku šesťdesiat sedem rokov - pokiaľ sa ja v jeho kúpeľni strácam pod prúdmi vody, skladá komplimenty mojej drahej...
„Muy guapa. Guapa. Muy guapa“- „Veľmi pekná, veľmi pekná“ - šepká gavalierske slovíčka lámanou španielčinou. Má skrátka premyslené, ako ma poslať do kúpelne, zatial čo on...
Špúli perami a priviera oči ako na bozky a tak sa ten náš rituál opakuje už niekoľko dní.
„Je dobrý,“ hovorí Paya a má ho skutočne rada.
„Muy buena“- veľmi dobrá. „Ona aj on.“ opakuje Tontijo.
Otŕča jedno euro. Chce, aby som zašiel hore do osady, do tiendy, kúpiť ďalšiu fľašku.
Nechcem zrána alkohol, nechutí mi to, okrem toho sa už vidím v Las Negras – pán Hlupáčik však neústupne otŕča to svoje euro. Je pred výplatou dôchodku a toto sú jeho posledné peniaze.
„No tomate - nie rajčiny“ - opakuje. „Tomate verde“. Myslí tým, že dnes nie je treba hľadať prácu. Môžeme si teda spolu vypiť... Vyrozumiem, že U Antonia rozoberali náš problém. Chlapi v bare konštatujú, že rajčiny sú ešte nezrelé a zelené – ešte sa zbery nezačali... Práce je málo.
Spodnú časť dverí neotváram, aby nevybehli psi a Tontija mám ako v ráme obrazu. Stojí nehybne a pozerá mi rovno do očí.
„Teraz nie je práca. Teraz nie,“- opakuje a zdôrazňuje to záporným pokyvovaním ukazováčika, na ktorom sa blyští ten jeho veľký zlatý prsteň.
„Tomate no“,- kýve prstom a pozerá mi do očí.
„No“, - poviem.
Čačo Frasco ide od svojich koní. Širák na hlave má aj teraz zdobený čerstvými kvetmi, ktoré odtrhol na ramble. Voňavý kvet má zastrčený aj v gombíkovej dierke. V koženej veste, so zlatými prsteňmi na rukách a hrubým povrazom stočeným a preveseným cez opasok pripomína Antonyho Quinna.
Ponúknem mu zbytok vína tinto verano, on podrží fľašku, pozrie na ňu a dorazí ju do dna. Tontijo nástojí, aby sme kúpili ďalšiu. A to je len desať hodín dopoludnia...
„Ty tonto!“ - búcha si Čačo na čelo a pozerá na starého priateľa. „Blbec!“, dalo by sa preložiť, „Otŕčaš tu jedno euro a chceš piť! Daj im pokoj, blázon!“
„Beber,“ opakuje Tontijo, čo znamená „piť“.
„Beber, beber!“- rozčúli sa Čačo. „Čo kúpiš za jedno euro? Hovno. Mierda. Nemáš peniaze! Za jedno euro máš hovno.“
„Tomate ešte nie sú zrelé. Verde “ zahovára Tontijo. Chce tým povedať, že nemusíme nikam ísť.
„Verde, verde, ty debil!“ - zahriakne ho Čačo – už naozaj nahnevane pozerá, čo ja na to. Potom sa ovládne a prejde do vážneho tónu. Stále je veľmi dôstojný a vo svojich gavalierskych gestách priam graciózny.
„Ja vám dokážem zohnať prácu, on nie... On len hovorí... Zoženiem vám prácu, ale nie hneď“- povie významne.
„Grazzia, Čačo“.
„Neďakuj. Priatelia si neďakujú. Bueno?“
„Bueno“.
„Zistil som, že práca ešte nie je, lebo tomate sú ešte zelené“, - hovorí Čačo s vážnosťou náčelníka a vajdu.
„Si, Čačo. Si. Passa nada. Nič sa nedeje“, hovorím.
„Pýtal som sa na to svojho syna. Hovorí, že bez papierov to pre vás bude problém.“
„Yo se, Čačo, ja viem…“
„Bez papierov, sin papeles, mucho problema“,- opakuje Čačo a Paya vyjde z kúpeľne.
„O čom hovoríte?“ opýta sa, lebo začula slovo problém.
„Že bez papierov to bude problém. A že tomate sú verde“.
„Ach tak...“- chytí sa za hlavu: od rána o tomate! Práve si umyla vlasy a má ich zabalené v uteráku... Dnes sa hľadať prácu nechystáme...
„Buenos dias seňorita“,- pozdraví Čačo a mierne sa ukloní, pričom galantne a starosvetsky nadvihne klobúčik.
„Buenos dias, Čačo!“ - povie veselo Paya. Oboch ich má veľmi rada.
„Juan Alvarez je blázon! Chce kúpiť víno za jedno euro“,- opakuje Čačo.
„No vino. Bastante. Stačilo. Grazia.“- hovorí Paya. Žena tu má aj tak vždy posledné slovo. To všetci rešpektujú.
„Que? Que es?! Čo tam máte?“ - počujeme Abuelin zvučný hlas od dverí jej domčeka. Paličkou klopká po betóne.
Vychádza z cassy, na očiach tie jej raperské okuliare. Zdravíme ju na privítanie...
„Hovoríme tu, že práca pre nich teraz nie je“, - povie Čačo.
Tak ich tu máme všetkých troch! Najsilnejšia trojka Jamy Taranquilla! Abuela sa zaujíma, či nič nepotrebujeme... Je povinná sa na to pýtať - sme cudzinci na ceste... A Taranquillo vždy prijímalo pútnikov a cudzincov...Tak to robili predkovia a tak to budú robiť aj oni... Sú nemajetní, ale vždy sa podelia. Tak to tu bolo od nepamäti...
„Chleba máš dosť?“- pýta sa Abuela priamo Payi /ženy hovoria so ženami, chlapi hovoria s chlapmi/...
„Ja som im priniesol chlieb,“ - chváli sa Tontijo. „A víno.“
„Zasa piješ. Si opitý, Tonto.“ - zahriakne ho Abuela, no on akoby nepočul. Vraj zle počuje. Počuje to, čo chce.
„Stále si boracho! Opitý! Si boracho. Môj nebohý nikdy nepil, ale vy slopete a to bude koniec Taranquilla, keď chlapi pijú! Mladí odchádzajú do mesta a berú drogy. A to je zlé...“
Abuelin hlas nezaostáva svojou prenikavou zvučnosťou za chlapmi. Ba možno je ešte silnejší.
„V chladničke u mňa máš ešte ryby,“ - hovorí Payi.
„Grazia, Abuela, ale dnes ideme preč. Nebudeme doma.“
„Kam idete?“
„Buskandos trabajo.“ - poviem náhlivo – predbehnem Payu, aby nepriznala plánované nič-nerobenie...
„Ale choďte do riti!“ - povie Abuela „Mierda! Nemusíte hľadať robotu!“
„Mám dvoch synov a dve dcéry,“ vysvetľuje Abuela. „Dcéry žijú v San Isidre. Jedna má veľké inbernardero. Povedala som, aby vás vzala do práce. Ale rajčiny sú ešte zelené. Teraz prácu nenájdete... Jesť a piť máte a moja casa, môj dom je aj vašim domovom... Nič viac nemám, ponúkam vám čo mám svoj dom a svoj pozemok. Buďte teda tranquillo, nehľadajte prácu... Pozrite, aký je deň! Choďte k moru. Choďte do Las Negras! “
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára