Potom sedíme celé popoludnie v piesku na pláži v San José; kúpili sme inzertný časopis a so slovníkom v ruke prechádzame všetky ponuky. Uvedomujem si, že nemám žiadnu užitočnú profesiu. Mohol som uvažovať o šoférovaní. Ale aj na to treba povolenie. Vodičský preukaz, platný v Únii. Píše sa rok 2003 a my nie sme občanmi členského štátu... Takže nič pre nás. Nič, nič pre nás... A tak sedíme celé hodiny, v centre San José, kde má Pescadero už zatvorenú reštauráciu a ľudia sa prechádzajú, korzujú, posedávajú, fiestujú alebo sa len tak čvachtajú v mori.
Chvíľu pozorujeme huspeninovo pôsobiaceho Nemca, ako sa močí v studených vlnách októbrového Mediteránu. Dve indonézske dievčatká čo má so sebou nemajú ešte ani trinásť... Podávajú mu uterák a drhnú chrbát. Je nám nevoľno, ktovie prečo...Je nám zle z celého sveta. Sme, jednoducho smutní - sme triste...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára