Las Negras je oproti Campohermossu tiché a vyľudnené. Na oknách apartmánov sú po sezóne posťahované žalúzie... Parkovisko, kde zastaneme je prázdne a vysvietené popoludňajším slnkom...V tichu okolo nás bzučia poletujúce včely...
„Qué dia!“ vzdychá teatrálne Papageno. Qué dia - aký deň!
Skláňa sa ku kríčkom s kvetmi, ktoré zdobia komplex penziónu - privoniava k nim a potom nástojí, aby sme ovoniavali ich omamnú vôňu aj my...
„Čo je dôležité?“ pýta sa Papageno a hneď si s úsmevom odpovedá „Nič nie je dôležité, Checkos, nič nie je také dôležité ako tento deň...
Manolo však mávne nad nami rukou a v tých svojich gumákoch, páchnuci od benzínu sa nám stratí v uličkách medzi apartmánmi...
Papageno chápe naše starosti... Sám si ich prežil. A kto ich neprežil? Každý, kto sem zavíta, si ich nejakým spôsobom prežil! Dlhá je cesta do Las Negras a ešte dlhšia do San Pedra; na nej si svojim peklom každý prejde sám... Každý - nie sme výnimka...
„Ale tieto kvety tu stále budú...“ povie Papageno. A je to pravda; tie kvety sú tu stále, len my ich nevidíme, lebo naša myseľ je zavalená starosťami a bojom o prežitie... Rozopne doširoka ruky a vykríkne smerom k nebu: „Qué dia!..“ Nadýchne sa a vykríkne znova „Qué dia-aký deň! Aký v e ľ k ý deň! Aký je dnes v e ľ k ý deň!“
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára