Navrhnem Írovi, že ho vystriedam... Basko kráča ľahostajne, akoby mu bremeno vôbec neprekážalo. Je mi čímsi veľmi sympatický. Zo strapatých vlasov mu ledabolo trčia dva veľmi dlhé vrkoče, tvár má oproti vyziabnutému telu proporčne malú a keď rozpráva je mu vidno neuveriteľne žlté zuby. Jeho ľahostajná veselosť mi práve teraz veľmi imponuje...
Ír stúpa popredu a občas posvieti baterkou. Na nebi pribúdajú hviezdy a dolu, veľmi hlboko pod nami cítiť more.
Nemám čas na premýšľanie. Snažím sa koncentrovať na každý krok a vyvážiť paletu na svojom chrbte. Nemyslím ani na závrate - opieram dosky o šiju a s rukami vykrútenými dozadu istím bremeno odspodu - pripadám si ako vojak ktorého s rukami na zátylku vedú do zajatia... Merlina však už viac nenapadne vystriedať ma...
V absolútnej tme stúpame na balvany, poukladané ako schodíky a každý krok vedľa môže znamenať vyvrtnutie nohy, ak nie pád do hĺbky... Strácam pojem o čase – koľko nám trvá cesta? Minúty, či hodiny?
Zvykám si na svoj vratký stav a spolieham na smer, ktorý mi v tme udávajú Merlinove biele tenisky.
Paleta zavadí o kamene, keď sa na zadku šuchnem dolu kamenistým zrázom.
Pár dní po horúčkach, s chrbticou nadranc, vlečiem sa do veľkého cieľa našej cesty - po riti! A skôr, ako si to uvedomím, takmer narazím do temnej prekážky – stojíme pred múrom ...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára