Santaklausa, ani Blackieho dnes nevidno. Pri „La Palme“ však stojí červené auto wolksvagen LT-35 a jeho majiteľka, nemecká travelerka Martha je dnu a čosi varí. Pozdravíme sa a kráčame k moru.
Pláž je prázdna, v diaľke len dve postavy... Člny /modré, biele, červené, žlté/, ležia bez pohybu na brehu. Harlejkár sedí na lavičke, chrbtom opretý o múr lodenice a keď nás zbadá, jeho tvár sa rozžiari: a to je na týchto ľuďoch pozoruhodné: v Taranquille, v Las Negras a všade kam vkročíte, dávajú vám ľudia najavo svoje nefalšované a s k u t o č n é pocity. Tontijo, Čačo Frasco, Abuela, Pescadero, Tito, všetky tie decká okolo a ich rodičia, predbiehajú sa vo vyjadrovaní toho, čo skutočne cítia. Neberú však na vás ohľad, ak sa im čosi nepáči...
„Ja vás mám rád, veľmi, viac ako celá dedina, najviac zo všetkých!“ - vyhŕkne raz pred dvierkami karavanu vyše šesťdesiatročný bývalý konský handler, Juan Alvarez - Sanchéz, zvaný Hlupáčik. Pozerá vám pritom neúprosne do očí a v tých očiach sú slzy. A sú to pravé slzy.
„Yo quiero tu, yo quiero te mujer, quiero vous dos“, - hovorí rozvážne a zvonivo Čačo Frasco: „Mám rád teba, tvoju ženu, oboch vás mám rád!“
Vieme, že to myslia vážne. Nie, nemyslia. Oni to c í t i a!
Človek, s ktorým dnes máme prejsť hranicu sna a skutočnosti mi podá ruku na pozdrav; trochu sa nadvihne z lavičky a s Payou sa bozká na líca. Pôsobí, ako vždy, tranquillo a k Eme veľmi galantne... Má obrovské hnedé oči. Sú jasné a vidí sa mi, že nič neukrývajú.
V otvorenom okienku lodenice zazriem Santaklausa. Prelieva palivo z jednej nádoby do druhej. Je tu aj jeho Blackie; sila a kráľovská autoritatívnosť, s ktorou pacifikuje ostatných pouličných lasnegraských psov sa u neho kombinuje s nežnosťou našich malých havkov. Túli sa k nám ako malé šteňa. Keď ho škrabkám za ušami, tlačí mohutnú hlavu o moje stehná tak, že sa ledva udržím na nohách.
Santaklaus vlečie von ťažký motor Yamaha - 40 Hp a ponorí ho vertikálne do nádoby s vodou. Chcem pomôcť, no patrón ma energickým gestom zastaví. Mohutná postava, brucho, basbarytón hodný amerického repera a zdravé zubiská budia dojem pravého impresária. S Payou sme presvedčení, že máme do činenia so skutočne váženou osobnosťou rybárskeho mestečka Las Negras.
Je zvláštne vidieť šľachovitého a pohyblivého Nemca, ako sa p o d r i a ď u j e silnej vôli farebného Andalúzana. Ten sa ani nepohne z lavičky, keď úsečnými povelmi diriguje Santaklausa pri jeho činnosti. Zazdalo sa mi to, alebo na mňa z Nemcovej aktivity dnes zavanula príchuť servilnosti?
Ostaneme sedieť, boss ide osobne skúšať pripravený motor. Je po štvrtej a naši starčekovia rybári prichádzajú, trúsia sa z ulíc Las Negras, aby znova raz odtlačili svoje bárky na vodu...
Ktorý čln patrí nášmu mužovi? Nikdy predtým sme nášho človeka nevideli vychádzať na more. Štyridsiatka Yamaha, čo teraz vrčí vo vedre s vodou je dosť mocná, aby utiahla aj ťažký čln. Typujem si jednu parádnu loďku, Paya ukáže na modrobiely čln so ženským menom. Obidve bárky patria k najlepším, čo ležia na brehu. Zdajú sa nám príhodné k mužovi a jeho autorite. Ktorá z nich nás prevezie do budúcnosti?
Potom Santaklaus nechá veľký motor motorom, prejde popri nás do lodenice /zvíta sa s nami prekvapivo vlažným podaním ruky/ a vynesie odtiaľ v náruči oveľa menší motor, 20 Hp, bez značky výrobcu a pripevní ho na jeden z člnov na pláži. Na Santaklausovom správaní mi dnes čosi nesedí... Akoby ho naša prítomnosť v lodenici zaskočila...
Čln vonku je maličký, biely a bez akéhokoľvek nápisu. Pozrieme s Emou na seba - Andalúzia ma okrem vlastností, ktoré som spomínal, ešte jednu: je plná a b s u r d í t. Veľký muž a malá loďka... Čosi tu nesedí...
S neurčitým pocitom, že „čosi nesedí“, prežívam pocit zvláštne chladného
odsudzenia, ktoré však nie je nepríjemné... Skôr má príchuť vyslobodenia sa z väzenia vlastného tela i celého doterajšieho bytia... Vnímam situáciu i seba samého v nej ako divák vníma film – v tomto predstavení si Payo vyhrnie nohavice ponad členky, vyzuje sa aby Santaklausovi pomohol s loďkou do vody. Pozorujem samého seba a to, ako mám v úmysle dať pod kýl biele, rolkám salámu podobné plastové valce, ako som to odpozoroval od zohraných dvojíc rybárov...
Uvedomujem si, ako pre chlapíka, ktorým som kedysi býval, nie je jednoduché porozumieť v zlomkoch sekundy, keď člnok tancuje na vlnách, pokynom v nemčine. Pre túto činnosť sú určité n á v y k y a pravidlá a Payo odrazu nevie, čo urobiť; „tlačiť“, či „dvihnúť“: na jeho smolu, z brehu ho pozorujú muži, čo sa ako rybári už narodili a Paya, jeho láska a družka na ceste do nekonečna...
Nemec má dnes svoje dlhé vlasy sčesané pod šiltovkou, tvár chudú a nezvyčajne zachmúrenú; bundesvérácke befely mu idú z úst rázne a nekompromisne... Pripadám si sám sebe nemotorný a neschopný a Santaklausovi sa darí robiť zo mňa dokonalého zelenáča; predchvíľou poskok domorodému bossovi, teraz sám boss najväčší, strčí Nemec Payovi do ruky kotviace lano, potom sa nespokojne vráti, vytrhne mu ho, šmarí na provu a otočí čln. Bez slova kráča hore k lodenici a ja ostanem na jeho pokyn pridŕžať loďkou tancujúcu na vlnách… Cítim, akú má čln váhu, ktorú musím vyvažovať a držať tak plavidlo v správnom smere holými rukami... Rybári medzitým veselo vytláčajú svoje bárky na more, pozerajú na mňa, úbohého suchozemca a dobre sa bavia, až pokiaľ sa Santaklaus nevráti s bandaskou benzínu a nevojde do člna...
Som sluhom sluhu - len s námahou sa usilujem nepodľahnúť sebaľútosti, no najmenej zo všetkého si teraz prajem nechať sa vtiahnuť do akýchkoľvek hier ega a vrátiť sa naspäť do sveta, ktorý ovláda ľudská dôležitosť; necítil som sa v ňom nikdy dobre a práve chcem z neho vyplávať...
Vlnky sa hrajú s bielou loďkou a nie je ľahké trafiť do hrdla nádrže, ale Santaklaus nalieva, ba aj prelieva a to všetko so zaťatosťou, akú u neho nepoznám. Okríkne ma, lebo držím loďku nesprávne, a mám ju nachýliť opačne... Rozliaty benzín páchne, ale Nemec na to dnes kašle... Ešteže stačím vybrať z člna nepremokavú bundu, čo som ju tam vopred hodil; nasmrádla by celá benzínom...
Paya dáva naše veci do člna.
„Idete s ním?“ - pýta sa sucho Santaklaus. Prekvapuje ma, že to nevedel. Náhle si uvedomím celú situáciu: myslí si, že mu chcem vyfúknuť patróna! S celou jasnosťou si uvedomujem vlastnú situáciu - bez ilúzie, takú, aká je; vidím ju z nadhľadu a odstupu... Dvaja tuláci súperia medzi sebou o patróna! Toto je súboj o rajón! On tu bol skôr a toto je jeho flek! Toto je „jeho Manuel!“ Jeho, nie môj...Comprendo?!
Na plátne tohto kina života vidím, ako dvaja tuláci, rovný s rovným bojujú o rajón... Jedným z nich som ja sám... Náš boss medzitým kráča dolu plážou nenáhlivo a s vytrčeným bruchom ako herec Labuda vo filme „Vesničko má stredisková“ a v ruke sa mu hompáľa vak s vecami...
Len s námahou udržím rovnováhu, no napokon pomôžem do člna aj Payi, počkám na patróna a odrazím sa od brehu...
Sme však na mori! Strčí mi do ruky dve ťažké veslá, ukáže, ako ich prevliecť cez oká na oboch bokoch a keď sa ma opýta, či viem veslovať, prikývnem.
Okolo veselo pláva loďka s dvoma starčekmi: Belmondom a Jeangabinom. Po prvýkrát ich vidíme celkom zblízka.
Snažím zaberať rovnomerne a držať kurz, ako ho patrón určil jediným autoritatívnym gestom ruky smerom na východ. Som tu medzi rybármi a nesmiem zmätkovať.
A už je pri nás lodička s dieselovým motorom a kabínkou pre jedného, tá, čo sa páčila Payi...
Táto plavba má byť sériou prekvapení, sa začnú tým, že motor na našom člne nenaskočí... Patrón trhá lankom štartéra, zadýcha sa a rýchle z n e r v ó z n i e.
Pravý Andalúzan má však byť mužom tranquilla... Medzi Gitanos sa hodnotí schopnosť ostať v rovnováhe ako pravá cnosť, synonymum odvahy a sily. Náš patrón je však očividne nesvoj... Sme tu dobre? Nepomýli sme sa?
Míňajú nás ostatní rybári a niektorí z nich si nášho kapitána doberajú.
„Passa nada…“- snaží sa ho upokojiť Paya. „To nevadí…“
Pravé tranquillo je schopnosť neuzatvoriť si srdce - corason ani v situáciách, ktoré vás zráňajú - to je pravé tranquillo,vnútorný duch flamenga... S Payou si uvedomujeme, že nemôžeme byť nároční a očakávať od každého maximum, aj patrón má nárok na nervozitu:
„Passa nada...“- opakuje chlácholivo Paya, keď náš kapitán ticho, so zapoteným čelom kľaje... Loďka sa však ticho a bezmocne húpe na vlnkách... Navrhnem, aby skúsil ručnú pumpu na prívode benzínu. Vyzerá ako gumená loptička a funguje tak, že ju človek stláča v dlani. Rybár pokrúti hlavou; podľa neho je príčina inde, no skúsi to a motor naskočí.
Práve som mu ukázal, že nie som celkom blbec a postupne sa mi vracia
vyrovnanosť, jediná vstupenka do sveta pravej skutočnosti...
„Hovoria mi Alibaba,“ - predstaví sa so širokým úsmevom; a je to znova ten pokojný chlap, ktorého máme už dávno radi...
Ale motor skape druhýkrát. Mám pokyn veslovať; tentokrát nie na otvorené more, ale pozdĺž pláže. Ak ste niekedy veslovali, chrbátom k smeru plavby, viete, že pre suchozemca nie je jednoduché zaberať oboma veslami rovnomerne a tak, aby sa loďka nevrtela dokola ako vreteno...
Napriek tomu, že v tom nie som začiatočník, mám trému ako pri maturite. Alibaba trhá lankom štartéra a každým rozmachom je viacej a viacej podráždený. Loďky rybárov sa nám medzitým stratili z dohľadu. Dnes neplávajú priamo na otvorené more, ale kamsi za skalu s profilom ženskej tváre. A my sme tu poslední...
Trochu dymu, prskanie a pach benzínu a už znova ukladám veslá na dno člna.
„Yo soi Arabe“ – povie do veselého pukotu 20 Hp motora..„Som Arab“- jeho sýty basbarytón zvýrazňuje odraz od skál.
„Všetko toto patrilo Arabom!“ ukáže širokým a hrdým gestom na strmý breh južného Španielska.
„Moja rodina tu žije dávno a ja mám európsky pas. Ale pas sú len papiere“- zubí sa Alibaba: „Moje srdce je arabské. “
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára