Nestačím písať záznamy!
Deje sa toľko vecí! Všetko sa zmenilo! V Las Negras sme stretli nových ľudí, a je jasné, že San Pedro a možno aj stretnutie, o ktorom sa Eme predčasom prisnilo, je odteraz na dosah ruky!
Naplno vo mne ožívajú vízie z tínedžerských šesťdesiatych rokov s pomaľovanými autami, pripomínajúcimi autobus Kena Keysiho, prebúdzajú sa vo mne nenaplnené túžby z čias, keď ma brala americká kultúra keruacovských hrdinov, či duch Woodstocku, ktorý v mojej vlasti po sladkej a krátkej dubčekovskej ére rozdrvili pásy tankov a ešte drvivejšia normalizácia... Spomienky znova ožívajú pod dojmom presvedčenia, že starý príbeh pre mňa nadobro skončil a v Ríši Draka sa už nikdy neuchytím...
Bekpekeri s plecniakmi na chrbátoch a traveleri v obytných autách mi pripomínajú dávne vízie a tak začínam veriť, že cesta do San Pedra je mojim údelom /účelom vo svete/.
V Taranquille však panuje smútok...
Speváčka prestala nadobro spievať...
Taranquillo zmĺklo a Gitanos chodia ako tiché tiene. Sú zahľadení do svojej bolesti a prehliadajú našu prítomnosť - akoby nás tu ani nebolo...
Musím si spomenúť, ako to všetko prichádzalo a zapísať, ako sa motívy scenára pomaly, nenápadne odvíjali...
Cítil som, že toto je vabank.
Ja som stavil na túto kartu.
Stavili sme s Payou na túto jedinú kartu spoločne.
A dnes v Las Negras, ako som zaparkoval pri La Palme, ručička merača na palubnej doske klesla ako vykrútené zápästie; došiel nám benzín... Vystúpime a poberieme sa peši na pláž... Mestečko je akoby bez ľudí... Netúlajú sa v ňom dokonca ani psy, a nevidíme ani Santaklausovho Blackieho... Odsťahoval sa náš priateľ do svojho karavanu ? Uvidíme ho vôbec ešte niekedy? V ovzduší cítiť čosi nové - na hodinách roka, ako na tých, čo som vídal na železničných staniciach v mojej país, poskočili ručičky...
Dvaja starší páni, dvojičky v rovnakých baretoch a s rovnako pristrihnutými briadkami vyzerajú ako parížski maliari z devätnásteho storočia – v rukách majú palety s vytlačenými farbami, stoja pri navlas rovnakých stojanoch a mlčky maľujú ten istý výjav: v popredí je červeno-biely čln, za ním na brehu pestrofarebné lodičky s výsekom lasnegraského zálivu a v pozadí čierno-fialová skala s tvarmi ženského profilu.
Zreteľne počuť trenie dvoch štetcov o plátno...
A z ničoty sa na mori objaví čln.
Námorník stojí rozkročený na korme - páku ovládania má predĺženú tak, aby nemusel sedieť... Nik iný sa takto nepredvádza, iba Manolo - prievozník do San Pedra!
Už rozoznávame jeho čiapku, obrátenú šiltom dozadu, vlka pripomínajúcu snedú tvár a frajerské tmavé okuliare... Na prove sedí muž: svetlé vlasy mu vejú vo vetre a rukou istí zavazadlo... Máva nám širokými a priateľskými gestami...
Vstanem, lebo som presvedčený, že vidím Burgermajstra...
Manolo riadi čln vo veľkej rýchlosti a ten sa elegantným oblúkom rúti k prístavisku, takže hrozí že pri nezmenšenej rýchlosti narazí na breh.
Napokon chlap vyskočí z člna a pomôže ho Manolovi dotiahnuť k brehu - potom si prehodí baťoh na plecia... Už ako k nám kráča, len tak naboso v piesku, spoznám svoj omyl; nie je to Burgermajster, ani nikto z našich známych... Napriek tomu, že sa nepoznáme, pristúpi a podá nám ruku...
„Joaquim,“ predstaví sa. V tóne jeho hlasu, vo výraze tváre a v oblečení, ktoré hrá všetkými farbami sveta je čosi z exotického vtáka...
„Papageno“- doplní Manolo Joaquimovu prezývku...
Je Papageno tým, ktorého tu máme stretnúť?
Manolo má na sebe rybárske gumené čižmy, ktoré mu siahajú do pol stehien a vyťahuje z člnka bandasku na benzín. Ako opilec, čo kdesi s kýmsi mulatoval teraz nevie, kam nás zaradiť, chvíľu si rozpomína - trie si čelo, ale potom sa mu tvár vyjasní – ide rovno na vec a ako starý kamarát ma požiada, aby som ich oboch hodil autom do Campohermossa.
Vysvetľujem Manolovi, že mi došiel benzín - ale on tvrdí, že gasolina nie je problém – všetko platí týpek Papageno.
Ten stojí pri nás, maličký s ruksakom na chrbte - škerí sa bezzubými ústami a prikyvuje: peniaze má, vyslali ho dnes obyvatelia San Pedra, aby doplnil zásoby potravín a liekov v komúne...
A to už sedíme v aute všetci štyria, tí vzadu si podávajú fľašu cervezy, bez opýtania zapaľujú porro a letíme krajinou zaliatou slnkom - míňame červenkasté kopce s kaktusmi, čo sú ako na obrázkoch z Mexika: cesta je voľná, nestretáme na nej ani jedno auto a naša audina hravo zdoláva serpentíny... Papageno má hlboko posadený hlas, kontrastujúci s jeho šľachovitým zovňajškom a vyžaruje z neho čosi chlácholivé, pokojné, takmer galantné. Má azda okolo štyridsať, na sebe pestrofarebnú halenu s kapucňou a bizarný, nedefinovateľný účes, ktorý mu opticky predlžuje už aj tak výrazne pretiahnutú tvár plnú hlbokých vrások - proporčný nepomer hornej časti tela, oproti nohám pripomína morského koníka, alebo šachovú figúrku... Oslovuje nás seňor a seňora, hovorí zakaždým grazzia a por favour zdá sa, že je dokonalý herec...
Nezapamätá si naše mená tak, ako my to jeho a tak nás volá Checkos...
„Nie sme Česi“, vysvetľujem mu.
„Aha, vy ste Slovinci“
„Sme Slováci“
„Veď hovorím – Česi“...
pre pokračovanie klikni dolu na STARŠIE PRÍSPEVKY
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára