Zrána kráča dolu ulicou poštár a vykrikuje mená Taranquillčanov.
„Dolores! Dolores!“ búcha na dvere domčeka, ale stará žena neotvára.
„Dolores! Dolores!“
Je zvláštne, počuť jej pravé meno...
„Nie je doma. Je u dcéry!“ zakričí Pescadero, keď vyjde z garáže, kde má mrazáky s rybami.
Vyjdem len tak naboso a v krátkych rukávoch a Pescadero mi hneď strčí do ruky igelitku. Sú v nej malé morské rybky.
„Nechcem, Carlos, aby si naši ľudia mysleli, že vám dvom tu kážem pracovať“ povie bez toho, aby čakal na moje „grazia“. Vypýta si cigaretu – som nefajčiar, ale Paya vykukne z dverí a dá mu jednu z posledných.
„Vy tu nič nerobiť... Ty aj on ste mojimi hosťami... No limpiado!“- povie Payi a znova sa obráti na mňa.
„Ja doniesť tebe pescados - ryby Carlo... Každý deň ty mať čerstvé ryby. Len nepracovať... Comprendo?“
Musíme mu sľúbiť, že si dáme s našim plánom pokoj... Podáva mi ruku, aby sme potvrdili našu dohodu. Sľúbime ešte raz, že ramblu necháme ramblou a odpadky zimným vetrom a milosti kompetentných, ktorí raz za pár mesiacov snáď pošlú buldozér...
„Siempre amigos! Priatelia navždy!“ uzatvorí túto kapitolu Pescadero, ocení ešte, že sme celú záležitosť s limpiadom prevzali na seba... Nechce starosti... Má naozaj dosť svojich starostí, opakuje, aký je uťahaný - vstáva každý deň o štvrtej a vracia sa neskoro popoludní a o rybách, ktoré rozváža po okolitých trhoch sa mu už aj sníva... Aj dnes už najazdil s dodávkou dvesto kilometrov d v e s t o, opakuje a ešte nič nejedol.
„Už nikdy nezapaľuj oheň na ramble... Nech ťa to už nikdy ani nenapadne...“ povie odrazu, akoby aj to s ohňom bol môj nápad...
„Polícia! Hneď je tu polícia...“ špúli Pescadero perami, aby ešte viacej zdôraznil vážnosť zákazu. „Pokuta veľa peňazí, Carlo! Žiadny oheň. Comprendo?“ Pozerá mi do očí - ani nemrkne...
„Comprende, Juan..“ poviem rezignovane. Starý ja by sa mu azda aj pokúšal pripomenúť, čí bol ten nápad z ohňom, ale ten starý ja už zomrel na pláži v Las Negras...
Pescadero sa pri odchode obráti a povie, že teraz som tu šéfom ja. Ja na to že šéfom je stále on, on je tu veľký šéf a ja som tu malý šéf.
Pescadero súhlasí: „Ty malý šéf a ja veľký šéf“ smeje sa na plné hrdlo, nasadne do svojej dodávky a naštartuje...
Abuelu priviezol mladý Gitano, ktorému hovoria Primo; zacúva popri karavane zručne až k jej dverám, obíde auto a úctivo otvorí dvere na jej strane. Z okna karavanu neskôr vidíme Gitanos, ktorí sa u nej neustále striedajú, zvnútra domčeka počuť zvučné hlasy, vidíme deti, chlapca a dievča, ako jej nesú jesť. Darmo, stará žena požíva naozaj všeobecnú úctu.
Keď napokon vojdem, lebo chcem uložiť zbytok rýb od Pescadera do jej mrazničky, vidím že spí na pohovke, otočená na bok a oblečená vo svojich šatách a sukniciach tak, ako chodí po vonku... Neviem, ako ma začula - vyskočí však nesmierne čiperne rovno na nohy a bez známky nevôle, mi pomôže mi ryby uložiť... Chce vedieť, na aký spôsob ich pripravíme.
Je to otázka skôr pre Payu...
Starenka odporúča nasoliť olej, v ktorom sa ryby pečú a inak už nič. Najlepšie sú na prírodno.
Abuela chce vedieť, ako sa povie u nás h r n i e c. Ako sa povie f a z u ľ a. Ako sa povie o l e j. Ako sa povie s p o r á k.
Vyslovuje slovenské slová, dobre sa baví na svojej neschopnosti a potom chce, aby Paya spievala naše pesničky... Potom chce, aby ju ich naučila...
Pokúšajú sa ich zaspievať spolu a smejú sa.
„Ryby peč na miernom ohni, nikdy nie na prudkom,“ poúča starenka Payu a ide zobrať korenie, ktoré nepoznáme. Prinesie väčšiu panvicu. Je otlčená a má už iste pol storočia a Payi pripomína riady jej vlastnej babičky
„Mladé ženy dnes nevedia nič“ tvrdí Abuela. Ona sama vie napiecť aj chlieb. Sama vždy viedla celú domácnosť.
„Abuela je stará, ale vie všetko“ hovorí uznanlivo Pescadero, keď sa vráti z pochôdzky a nájde nás tu takto v pohode...
„Som stará, ale rozum mám dobrý, cavesa buena“ hovorí Abuela.
„Ona je...Je, ako povedať... Náčelník. Abuela je náčelníčka,“ hľadá slová Pescadero.
„Nie, nie tak, že ty veľký šéf a ja malý šéf...“ dodá Pescadero: „Abuela je tu najvyšší šéf!“
Musím ešte zapísať, že ryby, ktoré podľa Abueliných rád Paya upiekla na tej starej oplieskanej panvici, boli najlepšie, aké som kedy jedol...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára