V rozľahlom tichu zachytávam zvuk... Neurčitý, ako zvuk vzdialeného vyzváňania... Mohutné a nečujné vibrácie... Ukryté zvuky vetra... Ukryté zvuky mora, ktoré pod gigantickými tlakmi v hĺbkach stená a rezonuje... Zvuky zeme, ktorej geologické vrstvy vťahované gravitačnou čiernou dierou v jej strede doliehajú jedna na druhú a v zovretí nepredstaviteľného tlaku pod povrchom vibrujú a vydávajú zvuk, ktorý nepočujeme len pre jeho rozľahlosť v priestore...
Vzduch, voda a zem priliehajú ako megasféry jedna na druhú, objímajú sa v priťahovaní do jediného bodu v hĺbke a v spoločnom tanci spievajú kozmický song, ktorý nepočujeme len pre nedokonalosť vlastných uší...
Ak ste však raz nazreli do Antilúzie poznáte, že v jej dimenzii je možné začuť aj tieto harmónie... Ste v priestore, ktorý je pre vás stále rozľahlejší a poznáte, že medzi vami a priestorom nie je rozdiel...Vy ste tým priestorom, vyvanutý ako prasknutý balón, ktorého obsah sa zlúčil s okolitým vzduchom...
A tak pozeráte na obrovskú kotviacu loď a ste v jej tesnej blízkosti, a zároveň sa opierate chrbátom o skalu na pobreží dobrú morskú míľu ďalej...
Ste tam a ste tu. A zároveň ste v priestore medzi oboma bodmi...
Je to, akoby vás nebolo a pritom ste všetkým... Slová vám chýbajú na vyjadrenie nového stavu v Novej Zemi...
Pieseň sveta je vo vás, tá loď je vo vás, tancujúce bójky, ktoré zberajú chlapi v gumeniaku sú vo vás, rovnako ako Ema, zbierajúca v diaľke mušličky a psíci pobehujúci raz k nej a raz ku mne akoby sa nevedeli rozhodnúť, ktorého z nás majú radšej...Všetko z toto je vo vás.
Aj chlapík, čo sa objaví na pláži je časťou môjho sveta a musím ho prijať, aj keď vo svete Draka by ma prítomnosť, ktorou ruší moju samotu, celkom iste znervóznila... Muž zhodí zo seba veci len pár krokov odo mňa /akoby lasnegraská prázdna pláž nebola dosť veľká aby si vybral iné miesto/, a len v plavkách a sandáloch si ľahne na brucho do piesku. Navyše – a to ma podržte – má so sebou tranzistorové rádio a zapne si ho i pridá volume...
A moje planetárne zvuky zanikajú pri jačaní vychádzajúcom z Ríše Draka...
V každom prípade ma jeho prítomnosť donúti vstať a pohnúť sa ďalej smerom k malému zálivu za jaskyňou, kde som predtým ešte nebol...
Psíci vyštartujú za mnou, akonáhle zbadajú, že som sa zodvihol...
V malom zálive už nie je slnečné svetlo a tak idem ešte pár krokov ďalej, na miesto kde sú impozantné, ako z rozobratej egyptskej pyramídy rozhádzané skaly, naváľané ledabolo do mora...
Neodolám a napriek miernej závrati, sa vyštverám na prvú z nich. Jej hladký povrch je zaliaty slnkom. Odtiaľ ešte lepšie vidím zaoceánsku loď a...
...San Pedro!
Z tohto uhla vidím po ľavej strane, smerom odkiaľ som prišiel časť zátoky
s pravidelnými svetlými fliačikmi, čo by mohli byť domce – také aké vlastní aj Burgermajster... Zvyšky starej rybárskej osady v San Pedre. Dominujúca stavba castillia - pevnosti Arabov a neskôr nedobytné útočisko pirátov!
Ako Mojžiš na konci štyridsaťročného putovania púšťou, zahliadol som práve svoju Zasľúbenú Zem...
Púšť...Ten, ktorého čakáš, príde z púšte... Nemá každý z nás takúto biblickú cestu, a všetci tak kráčame Púšťou - Ríšou Draka za Živou vodou, za Prameňom Života za svojim vlastným vnútorným Zdrojom, z ktorého vyviera náš vlastný životný príbeh?
Stojím pred záverom svojej cesty a je jedno, či ešte niekedy nejakého Íra, či iného muža prichádzajúceho z púšte, stretnem.
Odrazu pochopím Emino rozhodnutie – cesta sa má uskutočniť v nás samotných...
Nemáme čakať na ničiu pomoc...
TO MY SAMI PRICHÁDZAME Z PÚŠTE, miesta bez života k zdroju Živej vody, ktorý však nie je vo vonkajšom svete – je v nás!
Psíci sa hrabú hore ku mne... Mladší Deny sa pokúša znova a znova preskočiť kúsok mora, čo delí prvé balvany od brehu, jazvečík Cebo však zaváha a zvolí nesprávny a dosť vysoký kameň na to, aby ho dosiahol jediným skokom...
V tej chvíli musím prekonávať strach - strach, že psíci zletia medzi skaly, kde sa pení more ako v kotli... Deny nakoniec sériou krátkych skokov, ako kamzík, stúpa až na vrchol, na plošinu kde sedím... Jazvečík si vybral zlý začiatok a tak sa obráti a trieli k Eme, ktorá čupí na pláži v diaľke a zbiera mušle... Na pol cesty ho pomýli prítomnosť chlapíka s rádiom, ktorý sa medzitým vyzliekol donaha – chvíľu ho oňucháva, no potom sa rozbehne ďalej...
Okolo veľkej lode na mori sa čosi udeje – je to, akoby z nej stúpol priezračný dym... Pozorujem červený kovový kýl – vidím tam miniatúrny biely fliačik – tak to vyzerá z môjho balvanu, v skutočnosti sa loď práve v celej svojej mohutnosti pohla, a zodvihla pred sebou po oboch stranách vysoké vlny...
Otáča sa mi kormou, a naberá kurz smerom na juh...
Odchádza z môjho života a ja žehnám jej šťastnej plavbe...
O malú chvíľu sa stratia z dohľadu aj najvyššie body na jej palube, ako mi výhľad na zaclonia skaliská členitého a strmého španielskeho pobrežia...
Aj železná bárka už vyťahuje kotvu...Vidím chlapov v krikľavých pracovných kombinézach na jej palube, i kapitána ako svižne lezie po rebríku do kajuty na veliteľskom mostíku a chopí sa kormidla... Nevábna loď sa dá do pohybu – opačným smerom, na sever... Mieri k čiernej skale, za ktorou je San Pedro a zrejme ešte kdesi ďalej – za sebou ťahá gumeniak...
Pomaly, ako lode, strácajúce sa z dohľadu, klesá aj slnko... Pohnem sa aj ja.
Pláž s dlhočiznými tieňmi kamienkov pôsobí ako krajina na Mesiaci...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára