Vieme už, že Santaklaus mužom zo sna nie je... Stal sa našim kamarátom a vždy, keď zájdeme do Las Negras, vynorí sa odkiaľsi ako duch... Dnes chce, aby sme ho zaviezli k jednej jeho priateľke Marte...
Jazdíme stúpajúcimi uličkami za mestečko a tam, ešte na svahu, káže zastať. Pri plote jednej z tých honosných víl parkuje červený a prastarý Volkswagen LT-35 so strechou zvýšenou tak, aby sa dnu dalo chodiť vzpriamene.
Z auta vyjde vychudnutá Nemka s podozrievavými očami. Keď sa so Santaklausom rozpráva, drží ruky skrížené na prepadnutej hrudi, akoby jej bolo neustále zima a záporne krúti hlavou... O čomsi potichu jednajú, zájdu za karavan /máme silný pocit, že nechcú, aby sme ich počuli/... Nakoniec sa s ním rozlúči, na nás ani nepozrie a vráti sa do svojho obytného auta.
„Martha robí s drogami?“ - opýtam sa Santaklausa priamo, keď už zasa sedíme v aute... Pozrie prekvapene na mňa, no neodpovie.
„Je na drogách?“ - pýtam sa znova, lebo nie som si istý, či mi rozumel. Akosi mi nedá pokoj chorobný vzhľad starej travelerky s bezzubým úsmeškom. Nemôžem zabudnúť na jej oči. Sú vyhýbavé a plaché, no zároveň nebezpečné. Dvanásť rokov na cestách, dvanásť rokov žiaden byt, žiadna kúpeľňa, televízor, rodina...
Môj záujem o ľudí z okolia San Pedra je aj praktický: je nejaký spôsob ako sa dá natrvalo odísť a uživiť sa? Dokázal to niekto? Ako to dokázala Martha? Akým spôsobom sa živí ona? Dá sa l e g á l n e uživiť v San Pedre?
„Nemôžeš takto súdiť ľudí“, - vyštartuje na mňa nečakane Santaklaus.
„Ja nesúdim, len sa mi zdá, že je zvláštna,“- bránim sa. Ak mám byť úprimný, vpodstate mi ide o to, ako dať za dosť zákonitostiam starého príbehu – alebo naopak, definitívne sa príbehu minulosti zbaviť a prestať pochybovať o tom, že zázraky sa dejú a azda títo ľudia už vynašli spôsob, ako žiť svoj vlastný sen...
„Martha je dobré dievča. A kamarátka. Freundin. Gute Freundin, weis du?“
„Ja. Rozumiem, len...“
„Poradím ti: nevytváraj si predstavy o ľuďoch a veľmi sa nemiešaj do vecí, čo sa tu dejú... “
Snažím sa Santaklausa zastaviť. Vôbec som to tak nemyslel...
V každom prípade si začínam uvedomovať, že aj tento spôsob existencie má svoje nepísané a zrejme veľmi tvrdé zákony a aj svoju hierarchiu...
Aby sme prežili, budem musieť tieto pravidlá rešpektovať. Nevstupovať do teritórií, ktoré mi nepatria... Pochopím ešte čosi - ak si chcem udržať dôveru ľudí na cestách, nesmiem sa príliš starať a vypytovať... Mohlo by to pre nás nedobre skončiť.
„Okrem toho, je v druhom stave...“- povie už pokojnejšie Santaklaus.
Karla, Marthinho o dvadsať rokov mladšieho priateľa, spoznáme v jednej z tých úzkych uličiek v Las Negras. Osloví ma svojim tichým hlasom a opatrne mi otrčí kúsok tej ich marockej chockolade. Je mi už jasné, že to tu predávajú...
Payi sa takéto príbehy nepozdávajú... Nikdy by nedovolila, aby sme sa tu do nich zaplietli ... Aj keď sme akoby jednými z nich, travelermi, chceme tento sen uskutočniť svojimi vlastnými silami a všetky takéto „skratky“ sú pre nás neregulérne a je nám jasné, že by sme mohli na nich zablúdiť...
Necítime sa byť jednými z tých vyhúlených hipisákov a nechceme sa nechať vtiahnuť do ich príbehov... Prehovorím ju dnes, aby sme zašli do San Pedra? Čo ak je náš človek už tam, čaká na nás a my ho minieme?
„Dnes nás v San Pedre ešte nevidím...“ povie pokojne Paya.
Znervóznel som – môže sa stať, že nám príležitosť dokončiť náš starý príbeh azda navždy unikne... Chcem už jeho záver, nech by bol akékoľvek – nech by nás už navždy zmietol z našej minulosti... Jej trpezlivosť je však neznesiteľná!
„Vidíš nás tam vôbec niekedy?“ pýtam sa, zápasiac so svojou rozmrzelosťou.
„ Hm...Iba to cítim..“ odpovie.
Naučil som sa spoliehať na jej schopnosť veci cítiť dopredu a tak sa za svoju nervozitu a namrzenosť sám pred sebou zahanbím...
„A čo cítiš?“ poviem už pokojnejšie.
„Že to už nebude dlho trvať...“
„Stretneme ho?“
„O tom nepochybuj. Už je na ceste...“
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára