Dnes cítime zvláštnu úľavu. Sme už vytrénovaní v umení tranquillo - teda v stave nebojácnosti, ktorej nás učí pobyt medzi Gitanos. Učí nás to tvrdý travelerský život, Santaklaus a posvätná krajina flamenga. Byť tranquillo znamená nerobiť si starosti. More je pokojné a obloha nad Mediteránom je žiarivá.
Máme pár drobných mincí a nevieme, ako bude ďalej. S tým sa nedá nič robiť, nepomôže v takej situácii plakať, nariekať a podliehať sebaľútosti, či pobehovať hore dolu a prosíkať o milosť... Sme presvedčení, že sme pre našu obživu urobili všetko – a nič nevyšlo. Niet toho, ktorý by vám pomohol, každý zápasí so svojou vlastnou biedou...Treba zachovať rozvahu a my sme sa to už celkom slušne naučili. Vieme už, že udalosti prichádzajú aj bez nášho hnevu, či smútku... Vynárajú sa z ticha Existencie...
Vynárajú sa z nás samotných...
Sadneme si do piesku, nožom otvorím lanč v konzerve, odkrojím z chleba, čo nám ešte zostal a najeme sa. Potom si ako dezert rozdelíme mandarínku od Tita.
Paya vytiahne rozčítanú knižku, ľahne si na brucho...
Pláž je prázdna iba smerom k prístavisku vidno dve malé postavy, chlapec a dievča v Payinom veku.
Stredozemné more je nehybné. Iba pri brehu sa vzdúvajú lenivo, akoby sa im nechcelo, malé vlnky.
Čajka letí smerom k San Pedru - míňa gigantickú skalnatú tvár... A nič nenasvedčuje, že v nehybnosti času môže dôjsť k akejkoľvek zmene...
Ešte stále mám zvláštnu nezrovnalosť kdesi vo svojom vnútri. Na jednej strane žijem naplno v tomto nádhernom priestore. Na druhej sledujem sotva postrehnuteľný nepokoj, akúsi nejasnosť a nezodpovedanú otázku v samom sebe. Kto kladie otázku a komu? Akoby sa jedna časť mojej mysle neustále pýtala, či sme urobili dnes n a o z a j všetko preto, aby sme získali prácu. Druhej časti mojej mysle je to jedno. Toto už poznám - pýtajúca sa časť ma neustále ruší a kontroluje - chce vedieť logický plán a s p ô s o b ako prežiť...
Druhá časť môjho „ja“ /tá nelogická/ cíti dotyk samotnej skutočnosti, teda toho priezračného a čistého sveta v ktorom som práve dýcham, jem, ležím… Ten svet je totiž s k u t o č n ý a nepokoj a obavy sú „len“ v mojej hlave... Zažil som už pocit Nikoho a Všetkého, no ešte stále mi chýba odpoveď na najzákladnejšiu otázku - ako prežiť?
Aké je moje p r a v é živobytie? Čo odo mňa chce oná časť mojej bytosti, ktorá je práve na týchto miestach mnou samotným viacej, ako ktorákoľvek životná rola predtým? Ako zjednotiť svoju činnosť s potrebami bytosti, ktorá sa mi už stala väčšou skutočnosťou, ako tá o ktorej som si to celý život myslel?
Dozviem sa to niekedy?
V každom prípade práve na tomto mieste vždy veľmi jasne odlišujem hru svojej mysle od skutočnosti... A vraciam sa sem, aby som ten pocit prežil znova, aby som ho zachytil do slov a opísal jeho prchavú nádheru... Má čierna skala v podobe ženskej tváre, oddeľujúca Las Negras od zátoky San Pedro nejaké zvláštne geomagnetické vyžarovanie?
Je to spôsobené neviditeľným vyžarovaním čiernej skaly, že priestor v okolí San Pedra sa stal centrom mladých ľudí ktorých spočiatku alternatívna kultúra vplýva na turizmus a formuje životný štýl v Ríši Draka?
Skutočnosťou je, že sem putujú - ako na pútne miesto - hľadači z celého sveta...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára