Niňos - deti, rovnako ako dospelí si nerobia najmenšiu námahu s tlmením ich zvučných hlasov. Nikdy ich tlmiť nemuseli. Vyrastajú odmalička voľne, lietajú po úzkych uličkách Taranquilla hore dolu, dvere domov sa nezamykajú a rambla je len pár metrov, a je im celá k dispozícii...
Popoludní sa staršie decká sa vrátili zo školy, a všetky akoby sa rozhodli hrať práve na našom upratanom mieste. K Joaquimovi sa pridá od neho o niečo starší chlapec; je neobyčajne pekný a s mladším kamarátom jednostaj súperí o vodcovstvo. Deti si nás oťukávajú a sú stále bližšie - dievčatá pri Payi a chlapci pri mne...
Je tu Mari-Carmen, dvanásťročné dievča z neomietnutého domu, z toho posledného pred ramblou. Má havranie vlasy a uhrančivý pohľad jej nádherných zelených očí... Vyzerá ako malá čarodejnica - bruja... V priveľkých čižmičkách a v krátkej károvanej sukni z nej už cítiť ženské vyžarovanie, rovnako ako z Isabelle, rovnako starej a veľmi peknej Cigánočky...
Počas nášho upratovania sa zatiahlo... Obloha je mliečne biela ale je teplo.
Pod vedením Joaquima a toho fešáčika premiestňujeme ťažký kus vyhodeného nábytku: je to drevený bar, zalomený do tvaru písmena „L“ a keď ním pohneme, vyplašíme jašteričky... Dievčatá privolajú Payu, Toni ju ťahá ju za ruku a ukazuje prstom, keď zvieratká lezú po múriku a vyzerajú pri tom ako šperky...
Chcú si zapamätať naše mená a tak sa nás podchvíľou sa nás pýtajú, ako sa voláme a mnohé iné veci a my sa pri tom usilujeme pochopiť, čo chú – Mari-Carmen sa podujme, že bude Payu-Emiliu učiť španielske slovíčka; vyslovuje precízne ako učiteľka, a my sa dozvieme, že Mari-Carmen do skutočnej školy vôbec nechodí. Aj teraz, ako pomáha Payi, drží v ruke učebnicu, lebo učivo doháňa sama; počas dňa je doma s piatimi mladšími súrodencami – varí im, upratuje a stará sa o domácnosť, ako dospelá, zatiaľ čo obaja rodičia pracujú po celý týždeň v neďalekom inbernardere.
Po múriku plota, na mieste, kde sme odstránili celú kopu stavbárskych tvárnic a preniesli ich za Pescaderovu garáž, lezú chrobáky veľké ako detská dlaň - majú lesklé a pevné krovky a vzbudzujú rešpekt, ale Mari-Carmen ukáže Payi, že sa ich nemusí báť, jedného chytí do dlane, no chrobák ju predsalen štipne a Mari-Carmen si boľavnú ruku trie s previnilým úsmevom.
„Nepozeraj po Isabelle, drž lopatu“ smeje sa Paya, lebo som nedbanlivo pohol zmetákom, na ktorý mi ona nahŕňa smeti. Je to tak: Isabelle ma čímsi fascinuje... „Pozor na jej drápiky“, varuje Paya – ja však vnímam len jej úžasné čierne očiská, jej pozornosť a ochotu hocikedy mi priskočiť na pomoc. Napriek svojmu veku je to pravá andalúzanka - dospievajúca cigánska princezná, nežná i nebezečná zároveň...
Ten absurdný kus nábytku pristavíme dozadu ku karavanu – uložím doň plynovú bombu, ktorú sme mali doposiaľ len tak pri plote, zapojím hadičky ku sporáku ku karavane a potom sa nechám zatiahnuť do hry na bar.
Som borajo /opitý/, ktorý príde k baru a pýta si whisky - fešák chalan robí hlavného barmana a nalieva mi a ja platím a pýtam si ďalšiu whisky a Joaquim sa rehoce, ako to hrám – sám je typ, čo sa hneď vžije do hry a vžije sa do nej tak, že stratí zmysel pre realitu a nepozná potom konca kraja a tak sa musím potácať, opierať o bar, ba dokonca padnúť ako podťatý na zem pod karavan... Decká výskajú, smejú sa a kričia - je nízky tlak a z toho hluku nás pobolieva hlava; všetko však vyvažuje neuveriteľná bezprostrednosť niňos, ich bystrosť a zdravá energia. Pôsobia ako dospelé a predsa je v ich očiach čistota a hravá nevinnosť.
Sú to všetko jedinečné a hlavne neskrotené osobnosti!
Toni odkiaľsi priniesla ešte skoro slepé šteniatko, Paya položí metlu a mazná sa s ním... Hneď na to nesie Mari-Carmen druhé...
Joaquim prinesie misku s mliekom...
Prostred toho kriku-šmarcu vyjde z domu Pescaderova sestra Lola, kráča rovno za Payou... Pozdraví ju /mňa akoby si nevšimla/ veľmi ticho „hola“, podá jej najkrajšie strapce hrozna, aké som kedy videl a banány a jablká vzorne naaranžované na peknej porcelánovej miske a to všetko s tou ich zvláštnou a podmanivou pokorou...
Nechce žiadne grazia-ďakujem: uznanlivo pozerá, ako sme to upratali a znova sa pýta, či nám to kázal jej brat. Povieme, že nám to n i k t o nekázal, ale Lola aj tak neveriacky krúti hlavou.
„Môj brat je niekedy blázon,“ povie ticho a ospravedlňujúco sa usmeje.
„A vy ste naši hostia...“ dodá Lola.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára