Vo vreckách mám dva pasy, prázdnu peňaženku s dokladmi a kreditnými kartami bez finančného krytia a necelé euro v drobných... Eme došli cigarety a čašník chce vyrovnať účty – načo zareaguje Ír a opäť vytiahne za hrsť bankoviek a platí za všetkých. Je neuveriteľné, s akou pozornosťou sa k nám správajú títo neznámi ľudia... Pozorovateľ by si pomyslel, že sme starí známi, ktorí sú dlho spolu na ceste... Kde a kedy sme sa to vlastne stretli? „Nemaj strach o peniaze... “- povie a jeho jasné modré oči rozžiari zaplaví ten jeho šťastný a spiklenecký úsmev...
Barman zatvára a tak všetci piati vyjdeme na chodník. Zamierim k nášmu autu – ak by sme aj mali ostať visieť bez benzínu, audina /s ktorou som sa trmácal vyše tritisíc kilometrov naprieč kontinentom a potom pomedzi inbernarderos až sem/ má byť s nami aj na tomto posledom úseku cesty... Otvorím zadné dvere a psíci naskočia dnu, tak ako sú naučení a Ema si sadne vedľa mňa...
Basko otočí auto do jednej z bočných uličiek a ja s prirodzenosťou, akoby sme sa všetci dohodli radím sa tesne za neho...
Aj keď to nevyslovila viem, že dnes mám jej súhlas...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára