Záliv má v strede svojho oblúku miniatúrne prístavisko. Člny, vytiahnuté na breh svietia každý inou farbou, ako na obrázku...
A medzi loďkami postava: ruky má rozpažené, ako socha Krista nad Riom.
Ale tento tu sa obracia okolo svojej osi ako víriaci derviš... A čierny pes sedí spôsobne a trpezlivo vedľa čudáka... Je to človek z Eminich snov? Muž z púšte?
Okrem nás a neho nie je na pláži nikto.
Sme tu my a je tu on a jeho pes.
Muž sa krúti na špičke jednej nohy - druhou špičkou sa svižne odráža a vytvára v piesku jamku. V rýchlom a presnom pohybe je čosi neskutočné - akoby sa to vymykalo fyzikálnym zákonom a gravitácii...
Stojíme a čakáme, až sa predstavenie ukončí... Zdá sa nám, že o nás vie a že nás vníma aj cez zatvorené oči...
Keď sa konečne ustáli a vyrovná rovnováhu, otvorí oči a má ich modré ako lasnegraský záliv. Cítim povinnosť predstaviť sa, zvyšok dávnych návykov – ale v tej chvíli pochopím, že vysloviť svoje občianske meno je v tejto chvíli čímsi zúfalo začiatočníckym...
A v tej istej chvíli, v priebehu zlomku sekundy, sa mi vynorí nemecké slovo, ktoré v mestečku, kde som vyrastal, stáročiami zdomácnelo...
Spomienka siaha do ranného detstva do rodného Menova a do uličky kde som v profesorských činžiakoch, vyrastal...
V tej spomienke je izba, kde sme v nedeľu obedovali – a zvykom bolo, že k nám vtedy prišla na návštevu dospelá sesternica Gréta... Moja matka sa rozpráva s fešandou Grétu – preberajú jej známosti a možných kandidátov na vydaj, lebo Gréta práve dokončila vysokú školu...V ich rozhovore sú celé pasáže v nemčine – tak sa u nás rozprávajú dospelí vždy vtedy, ak nechcú, aby sme my deti rozumeli...
„Je to taký n í m a n d, er ist ein Niemand,“ hovoria o ktoromsi neterinom známom... Nímand, znamená v Menove kohosi, kto nič neznamená...
„Ich bin... Ich bin ein Niemand“, predstavím sa v mojej lámanej nemčine..
„Ja som tiež „nikto“... Ale tu ma volajú Santaklaus...“ usmeje sa.
Tulák je nímand a ja som nímand. Podáme sme si ruky.
„Pred Bohom sme zrnká piesku na pláži. Pred Bohom je každý n í m a n d ...“ povie tulák... Hovorím iba nemecky,“ dodá ospravedlňujúco.
Cítim, ako vo mne stúpa nová a pokojná energia. Ani stopa po smútku, ani stopa po sebaľútosti... Vidím, že Ema sa usmieva. Som Nímand a na našom vzťahu sa nič nezmenilo. Koho to vlastne to dievča miluje?
Áno, sme stratení, ale namiesto pocitov smútku a ukrivdenia, vhupli sme rovnými nohami do nádherného slnečného a jesenného dňa južnej Andalúzie, aj keď slovo Andalúzia je v týchto chvíľach len nálepkou /menom/ pre čosi neuchopiteľné, nevysvetliteľné, premenlivé, čarovné a pri tom všetkom najreálnejšie, ako si dokážem predstaviť!
Som n i k t o, som na najkrajšej pláži, akú poznám a čudujem sa, ako som si dobré štyri desaťročia dokázal navrávať, že som Ktosi.
Nie, že by som podceňoval svoj doterajší život. Jednoducho si naň neviem celkom dobre spomenúť. Akoby patril inému človeku v inom priestore a čase. Odohral sa v inom storočí a v celkom inej krajine.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára