José Sanchéz bral na stavbe výplatu a tak plní svoj sľub, a s Alexandrou nás pozvú na vino tinto s kolou...
Zájdeme do našej kaviarničky. Ešte sa dá sedieť na terase a zvnútra sa nesie hlučné flamengo.
Na rohu ulice v tme, vyložil pár týpkov svoje dva stolíky a na nich ponúkajú svoje ručné výrobky.
Dnu sa bavia mladí ľudia, spoznávame niektorých Gitanos z Taranquilla. Aj oni nás zbadajú a priateľsky na nás kývajú. Primo, čo býva v baraku, odkiaľ sa zvyčajne nesie speváčkine flamengo, zberá poháriky zo stolov na terase. Baví sa so svojim bratrancom Josém Sanchézom a Alexandrou...
Masky vyjdú bránou z domu a s pokrikmi a spevom sa blížia uličkou Svätého Petra - keď sú pri stolíkoch, roztancujú sa okolo Prima - ten naznačí pár tanečných krokov... Alexandra vysvetlí, že Primo je vnukom Čača Frasca a synom našej speváčky flamenga - teraz tancuje, krúti sa pomedzi stolíky, vykrúca masky aj so Smrťou a ostatní hostia veselo tlieskajú – hudba zvnútra ešte zosilnie a počuť rytmické tlieskanie rúk, spev a bujarú radosť na sviatok Muerte...
Hudba hrá, masky chvíľu šantia po ulici a opäť sa strácajú za dolným rohom uzučkej a krivoľakej uličky...
Masky zanechali po sebe zvláštnu a zádumčivú náladu - ako predzvesť čohosi temného, čo má ešte len nastať. Keď píšem tieto záznamy, Taranquillo je už ponorené v smútku... Ako sme tam vtedy sedeli v Las Negras, nemohli sme tušiť, že len o pár dní s k u t o č n á smrť zaklepe na dvere taranquillských obydlí a roztancuje svoj tanec, tentokrát bez masky...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára