Andalúzske kopce vyzerajú pri jazde autom ako siluety ženských tiel, ktoré ležia v súvislej línii za sebou...
„Sú ako cintorín obrýň...“ poviem.
„Prečo cintorín?“ opýta sa Ema.
„Tuším sme zomreli... “ Niet pochýb: zmenili sme sa... Dnes je sviatok dušičiek – Muerte.
Šoféruje Juan Sanchéz, ktorý nás zobral s tehotnou Alexandrou ich autom, dodávkou Wolksvagen Transporter, ktorý dôverne nazývajú furgo, na výlet... Obaja sa zhovárajú medzi sebou rýchlou španielčinou – cítiť medzi nimi napätie a tak ich necháme na pokoji... Oddávame sa jazde, tancujúcej krajine so žiarivým polmesiacom na nebi a vieme, že všetko je dobré ako to je a nerobíme si plány - nechávame sa unášať a unášať...
Že sme v Las Negras si uvedomím, až keď zbadám tabuľu na okraji mestečka – tam vojdú do jazdnej dráhy furgo postavy v maskách. Bizarné oblečenie, to ako kráčajú po ceste, ako tancujú, ako nám mávajú a blokujú nás má v sebe čosi snové a neskutočné...
Keď zaparkujeme, necháme Josého a Alexandru, nech si vybavia svoje záležitosti a na pláži sa rozdelíme...
More je nehybná indigová pláň. Prejdeme s Emou ešte pár krokov a potom si sadnem na vyčnievajúcu skalu. Na ruke cítim chlad kameňa.
Počujem šum morských vĺn: Sššššš - š - š - š - š - š... Sššš - š - š - š - š - š...
Pravá hudba – hudba skutočnosti!
Rozlišujem zvuk prúdov vody, prevaľujúcich sa lenivo smerom ku brehu
od hrkotania drobných kamienkov, osievajúcich sa na dne... Sšššš – š - š - š - š -š...
Zomreli sme pre minulosť a predsa: aký úžasný je svet!
V oknách domu na konci pláže sa svieti. Polmesiac vrhá na skaly fialové svetlo, odráža sa na indigu mora, osvetľuje lasnegraskú čiernu skalu, starú sopku, ktorá má siluetu ženskej tváre zahľadenej k horizontu.
Som Nič. Som Nada...
Som priehľadný tieň, sediaci na skale. Som bez rozmerov, vystrihnutý z priehľadnej fólie inbernadera... Strácam sa a predsa necítim strach, je to príjemný, blažený stav, eufória, ktorá sa zvyšuje priamo úmerne mojej vlastnej schopnosti oddať sa, nebojovať a nechať plynúť svet jeho vlastnými zákonmi. ..
Niet o čom premýšľať, niet za čím ísť...
Rozum prestáva vytvárať konštrukcie a v n í m a n i e je jediné čo je:
zmysly nie sú ničím iným, ako otvormi v maske tela, senzormi, ktorými ku preniká chlad skaly, vôňa mora, farba noci, zvuky vĺn...
Nie som maskou - som to, čo sa ukrýva po celý život pod ňou... More pulzuje v mojom vnútri. To moja m a s k a ma delila od toho, kým som - a teraz cítim hlbokú jednotu so stvorením, ktoré hrá v mojom vnútri svoju melódiu: skutočnú hudbu - hudbu Skutočnosti...
Paya Ema pristúpi zozadu a ticho mi položí ruku na plece. Ona je s ú č a s ť o u mňa bez masky - cítim že sme jedna bytosť a do očí sa mi tisnú slzy najhlbšieho dojatia z jednoty krásy a pravdy, ktorú práve zažívam...
Toto je moja p r a v á podstata, nezávislá na maske osobnosti, ktorá zo mňa odpadá počas tisíce kilometrov dlhej cesty až sem!
Náš starý príbeh /jeho prvý diel/ končí na okraji kontinentu. Začína druhý diel, v ktorom sa stávate priesvitnou medúzou, zrkadlom, v ktorom sa odráža okolitý svet.
Neviem, či nám tento nový životný pocit ostane, ak sa teraz vrátime do bežného sveta zháňania peňazí a práce v inbernarderos... To, čo prežívame však už samo o sebe stojí za to...
Santaklaus s jeho psom, akoby sa vyparili. Vo svojom člne nie je a o jeho stanovisku na púšti nemáme predstavu...
Bol to len duch, ďalší s našich preludov?
V uliciach Las Negras znova zahliadneme karnevalové masky. Mihnú sa na balkóne domu v uličke Svätého Petra - vchádzajú dnu a spievajú. Deti v maskách koledujú v otvorenom a vysvietenom výreze brány domu.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára