Ešte predvčerom sme cítili, akí sme tu cudzí a aké je všetko, čo je pre nás existenčne dôležité postavené na krehkých vzťahoch. Cítili sme, že všetko, čo tu zažívame stojí a padá na veľmi tenkom ľade a každú chvíľu môže čosi prasknúť, vytvorí sa trhlina, potom otvor a potom žblnk...
Ak náznak tieňa v Pescaderových očiach bol pre nás hotovou paranojou, potom stoická nevšímavosť Abuely, ktorú sme pripisovali jej nechuti trpieť nás pred jej domom, vystrašila nás definitívne... Začali sme už totiž chápať, aký rešpekt Peskadero pre ňou má a akú úctu požíva medzi rodinami v Taranquille... Keď sme ju uvideli po prvýkrát sedela na svojej fialovej plastovej stoličke, opretá zloženými rukami o paličku, dôstojne ako pravá cigánska kráľovná a na našu prítomnosť nereagovala... Na očiach mala fialové a moderné okuliare, no nepozrela na nás ani keď sme ju pozdravili...
Zdalo sa, že znamenáme pre ňu menej ako vzduch...
Dnešné nedeľné ráno je slnečné. Iba na krátke rukávy. Zapisujem udalosti posledných dní a počúvam spev ženy odvedľa; je to hrdelná, takmer arabská melódia, to ich starodávne flamengo... V karavane počuť bzučanie múch a Tontijovo ranné odkašliavanie, ah - ah - ah...
Keď sme sa teda včera vrátili z našej pochôdzky za hľadaním práce, naspäť do Taranquilla, videli sme na priestranstve medzi dverami nášho karavanu a domcom Abuely tancovať dve postavy... To Pescadero vykrúcal svoju takmer deväťdesiatročnú babičku v rytme flamenga... Obaja sa pri tanci dobre bavili, sami pre seba si spievali a tlieskali rukami... A ten nečakaný obraz čírej radosti, akoby jedným šmahom prekryl všetky naše doterajšie obavy...
„Ona vás nevidí“- povedal Pescadero, keď sme prišli bližšie. „Má choré oči...“ dodal. Vysvitlo, že bola na operácii očí v Almerii a pár dní potom strávila u svojej dcéry v San Isidre... Že je takmer slepá, sme netušili...
Keď nás Abuela zaregistrovala, prestala tancovať, z hlboka vydychovala a Pescadero jej pomohol nájsť jej plastovú stoličku a cez plecia jej prehodil
ľahkú modrú bundu s našitou bielou ovečkou rovno nad srdcom.
„Už nie som mladá... Už nie som, ako kedysi... Ovládala som dvadsať šesť tancov... Dvadsať šesť...“ zdôrazňuje Abuela. „Ale ešte si ich stále pamätám...“
„Abuela – cavesa buena“- hovorí pyšne Pescadero. „Abuela - dobrá hlavu!“
„Oni sú dobrí! Dali mi caracoles!“ zakričí Tontijo, ktorý vyšiel na priedomie.
Všimli sme si, ako zakaždým čaká, kedy sa konečne vrátime.
Teraz sledoval, ako nás Abuela prijme a ako sa situácia s majiteľkou pozemku bude vyvíjať... „Oni sú moji amigos...“
„Oni sú m o j i amigos, ja som ich sem priviedol!“ kontruje Pescadero.
Abuela už zasa sedí na svojej stoličke s tým svojim stoickým pokojom...
„Aj keď nevidím, c í t i m, či je človek dobrý, alebo zlý...Ja o nich viem...“ povedala Abuela. „Taranquillo vždy vítalo pocestných a tých, ktorí potrebovali pomoc. Je to tradícia našich predkov, starých Gitanos... Ste tu vítaní a cíťte sa tu ako doma...“ prehovorila a z nás v tej chvíli padol balvan: taký veľký, že sa mu nevyrovná žiaden z tých na ramble...
Pre náš pobyt na jej pozemku má jedinú podmienku – že jej neporušíme starý drôt na vešanie prádla, natiahnutý hneď za našim karavanom.
Toto sa odohralo včera, teda v sobotu. Teraz je nedeľa ráno, po mrakoch a daždoch ani stopy. Ema ešte spí a ja zapisujem...
Pátram odkiaľ spev flamenga prichádza – som fascinovaný jeho čírou energiou a presnou intonáciou, no Gitanu, ktorá spieva nevidím.
Spieva si a jej hlas, ktorý by nadchol hociktorého hudobného vydavateľa, sa nesie nad Taranquillom spolu s kŕdľom bielymi holubov, čo vyletí z holubníka nad jej domom, vo chvíli keď vyjdem z karavanu... Zvuk vychádza z neomietnutého tehlového domca povyše, čo ho delí od karavanu vysoký plot s nezastavaným pozemkom, ktorý sa rokmi premenil na smetisko. Podľa cengotu riadu, usudzujem, že žena chystá nedeľný obed.
Nestihnem ju uvidieť – prifrčí totiž Pescadero, pristaví svoju dodávku, veselo ma pozdraví a hadicou začne čistiť svoje auto... Spieva si, popiskuje a podchvíľou so mnou prehodí pár slov.
Vyrozumiem, že hovorí o rodičovskom dome. Predal by ho, uvažuje nahlas... Ale len nám, lebo sme jeho amigos. Má nás veľmi rád a chce aby sme sa tu cítili dobre.
„Taranquillo je pokojné miesto... Ničoho a nikoho sa tu nemusíte báť.
Abuela vás priajla – a ona sa v ľuďoch nikdy nemýli...“ Tiene z jeho očí sú dávnou minulosťou... Opäť ich má čisté a tmavé ako oči koňa..
„Ale nie všade v Španielsku... “ začne Pescadero a neprestane čistiť svoje auto, „...nie všade v Španielsku sú d o b r í Gitanos... Mal si šťastie, že si stretol moju familiu... Mal si šťastie, že si našiel práve Taranquillo... Tu sa nekradne a nie sú tu tvrdé drogy. Tu nie heroín, kokaín a nie je tu kriminalita... Ale tam, v hlavnom meste provincie, deväťročné deti Gitanos predávajú drogy a aj ich berú. Kde sú drogy, sú aj zločiny a mafia...Fajčil si už porro?“
Ani neviem, kedy sa pri nás objavil Pescaderov bratranec Diego; je to čiernovlasý frajer so striebornými náramkami a prsteňmi na oboch rukách... Poznám už jeho tichý a mámivý hlas a Ema tvrdí, že tomu hlasu by podľahla hociktorá žena. Je vyčesaný a vyvoňaný - stretli sme sa už keď pomáhal pri ručnom parkovaní súpravy, no ešte mám problém rozoznať a zapamätať si všetky tie tváre a vyznať sa v zložitých rodinných vzťahoch. Diego sa však ku mne chová ako ku starému známemu...
Hneď ako si so mnou podá ruku a opýta sa, ako sa mám, začne baliť porro. Je to tu taký chlapský zvyk: každý muž, má svoje tajuplné kožené puzdierko a svoju zásobu papierikov. Nikdy neprestanem obdivovať zručnosť a rýchlosť s akou chlapi šúľajú, pričom každý z nich má svoj vlastný štýl. Opakujem, chlapi, nie mujeres - ženy, ani niňos, teda deti. Ženy a deti nepatria do zasväteného okruhu a tak si nikto ani nespomenie na Emu, ktorá je ešte v karavane a nikoho ani nenapadne ju pozvať medzi nás... Diego ešte porro ani neubalí a je tu jeho brat, hudobník, čo hrá v ktorejsi flamengovej kapele.
Rozhodnem sa ukázať im nejaké svoje fotografie, tie čo ich nosím vo svojom malom albume: sú to fotky z ciest po Južnej Amerike, ale je tam hlavne moja país a naša záhrada a domček, ktorý má Ema po svojej babičke a v ktorom tam hore žijeme: moji noví amigos v ňom listujú a pozerajú na fotky dlho, predlho a veľmi pozorne a veľmi vážne... Nikdy som nikoho - okrem profesionálnych fotografov - nevidel tak p o z o r n e si prezerať si obrázky. Sú tým n a o z a j zaujatí a svoj záujem neperedstierajú a tak im musím vysvetľovať svojou chabou španielčinou, čo za ovocie sú tie naše čerešne, a tie jablká a orechy, čo nám rastú pri dome len tak... Diego, jeho brat a Pescadero svorne obdivujú zeleň - „Verde, mucho verde, mucho arboles...“ vzdychajú obdivne: „Veľa zelene a veľa stromov“: to u nich sú len skaly a more a pre nich je to vraj nezaujímavé...
Znova musím opakovať koľko že je to kilometrov tamhore k nám a či je to ďalej, alebo bližšie ako Alemania-Nemecko: spozoroval som, že Nemecko je pre nich akousi nepísanou mierkou európskych vzdialeností... Pescadero sa opäť zastrája že po tejto sezóne, celkom určite po sezóne, príde na Slovensko, aj keď leží ďalej ako Alemania...
„Ty raz budeš mať veľa peňazí – napíšeš o nás knihu a natočíš film - zarobíš veľa peňazí a potom kúpiš môj dom, urobíme v ňom aj servicio, opravíme terasu... Budeš tu aj so svojou mujer-ženou ako v raji.“
Je dojatý a v očiach sa mu lesknú slzy – zdá sa mi, že aj mne.
Diego, aby nezaostal, hovorí tým svojim erotickým hlasom, že mi n á j d e prácu, opýta sa svojho šéfa... Tiež pracuje na tomate a jeho šéf je dobrý človek, veľmi dobrý človek a on sa ho opýta a vybaví mi prácu...
Ema si už na svoje tunajšie postavenie ženy zvykla a zvyčajne sa medzi nás, chlapov, nepletie. Ja sa zasa nepletiem do jej ženských krúžkov.
Rovnako si začíname zvykať na vychudnutých potulných psov i tých, ktorí zavýjajú po nociach na reťaziach. Nemôžeme s tým nič robiť, ako nemôžeme nič robiť s húfmi múch na stenách a oknách karavanu, ako nemôžeme nič robiť s odpadkami na ramble a za drôteným plotom hneď vedľa karavanu.
Alebo môžeme?
Aj Abuela vyjde pred domček – práve vstala, podopiera sa paličkou a zastane pri nás... Počúva a jej vráskavé a veľké ruky ostanú zložené na paličke, šatka jej zakrýva čelo až po fialový rám jej tmavých okuliarov...
Fotografie nevidí, ale Diegov brat jej ochotne vysvetľuje čo na ktorej je a aká je naša krajina prekrásna: „Mucho verde, mucho arboles...“
Pri usmiatom Pescaderovi a jeho rodina cítim v toto slnečné dopoludnie znova pokoj a lásku celej osady a pokiaľ je Ema v kúpeľni karavanu, som náchylný uvažovať o jeho ponuke a o tom, že tu chcem ostať navždy...
„Môžete tu ostať koľko chcete. Tu nie sú drogy ani kriminalita. Tu máme len hašiš a hašiš nie je droga“ povedala mi osemdesiat šesťročná Abuela. „A kde je Emilia?“
Chce, aby som zavolal Emu – chlapi sa usilujú pretlmočiť jej slová, skomolené bezzubými ústami tak, aby som rozumel....
„Abuela vás pozýva dnu. Chce, aby ste navštívili jej dom. Ty aj Emilia...“ prebieha sa Diego s Pescaderom, kto mi jej odkaz skôr tlmočí do zrozumiteľnejšej španielčiny...
V jej dome je chládok a šero, je tam stará kanapa a obrázok na bielej, inak prázdnej stene. Miestnosti sú bez dverí - v jednej zahliadneme posteľ, cez druhú sa ide na servicio a starenka ide pred nami, klopká paličkou - ukazuje na chladničku a otvorí ju - je vaša, povie - mám tu ryby, zoberte si ryby, hocikedy si zoberte hocičo - tlmočí s rešpektom a hrdosťou na svoju babičku Pescadero. Abuela ukazuje, ako sa splachuje záchod - a sprcha - ale teplú vodu ona spustiť nevie, to vie len jej syn, ktorému v osade hovoria všetci len Tito – strýko.
„Môj dom je vaším domom,“ opakuje Abuela akoby to bola tá najsamozrejmejšia vec na svete a vedie nás do kuchynky, ktorá - s otvoreným priestorom pre oheň - vyzerá celkom ako kuchyne našich prastarých materí.
V hlavnej miestnosti nad chladničkou je malý televízor Sony - Abuela ho púšťa diaľkovým ovládaním a nabáda nás, aby sme večer prišli na program...
„Čo chcete robiť po večeroch v takom malom karavane?“ pýta sa svojim zvučným hlasom. „Prídite pozerať ku mne na teli... Aj keď nevidím, počujem dobre “ zasmeje sa...
„Abuelin dom je odteraz vašim domom,“ hovorí slávnostne Pescadero.
„Ste naši hostia a naši amigos...“ dodá.
Ďakujeme obom. Ďakujeme aj Diegovi a jeho bratovi, ktorí vošli dnu a načúvajú a o chvíľu roznesú zvesť o našom s k u t o č n o m prijatí Abuelou po celej osade. Lebo Abuela nám práve ponúkla svoj dom... A niet väčšieho rešpektu v osade Gitanos, ako je rešpekt pred slovom starého človeka...
Babička sa smeje keď ju Ema objíma.
„Kam ešte chceš chodiť? Kam ešte chceš chodiť po svete?“ hovorí hlasno Eme, ktorú práve zaujala biela ovečka na Abuelinej mikine.
„Ovečka... Vidíš? Mám tam ovečku...“ smeje sa starena. „A tu vidíš môjho muža... Umrel.“
Jej muž, ktorého fotografia v ráme visí na stene umrel pred rokmi. Nikdy nepil a nebol agresívny ani zlý. Alkohol je zloba. Heroín je zloba, kokaín je zloba. Hašiš sa môže, ale nie veľa... Všetci dobrí ľudia sú familia, nezáleží odkiaľ prichádzajú a kto sú. Nezáleží, že nie sme Gitanos. Aj Gitanos sú zlí. Aj payos /tak hovoria nám bielym/ sú dobí a sú aj zlí...
„Mám veľa rokov, veľa som prežila a veľa viem... Moja hlava je v poriadku - cavesa buena... A moje srdce cíti kto aký je...“
„Oni sú dobrí payos!“ vykríkne ktosi odo dverí... Stojí tam Tontijo vo svojom širáčiku a károvanom saku. „Dali mi caracoles! A boli sme spolu v Níjare! Pili sme víno. Jedli sme tapas! To sú moji amigos!“ hučí s pohľadom zapichnutým na Abuelu.
Výraz „payos“ znamená čosi ako „pajáci“. Všimol som si, že Tontijo nás v rozhovore s ostatnými Gitanos nenazve inak ako Payo a Paya.
Nie je v tom však nič zlomyselné... Oni sú Gitanos a my sme payos...
„Oni sú naši amigos a ty si boracho - opitý! Stále si opitý! Môj nebohý muž nikdy nepil, ale ty si opitý v jednom kuse! Ja viem, že sú dobrí... Ponúkla som im vodu, jedlo, sprchu aj televíziu. Ponúkla som im svoj dom. Čo viac im ešte môžem dať? Nič viacej nemám!“ hovorí Abuela nahlas, až sa v skromnom priestore domu tvorí ozvena...
„Sú mojimi hosťami! Ku mne prišli prví!“ prsí sa Juan Pescadero.
„Ja im zoženiem prácu!“ hovorí Diego.
„On napíše o nás knižku a zarobí dineros,“ povie Diegov brat, umelec...
„Prácu dávajú len Maročanom...“ povie vážne Abuela. „Aj domy im dali. A robia neplechu. Ale im dávajú všetko...“
„Grazzia, grazzia por todo,“ ďakuje Ema, odteraz už Paya.
„No grazzia, Emilia, neďakuj, neďakuj! Sme priatelia! A priatelia si n e ď a k u j ú. Už nikdy mi neďakuj.“
pre pokračovanie klikni dolu na STARŠIE PRÍSPEVKY
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára