Potom kráčame prázdnymi uličkami; sú jedna ako druhá a rady zazimovaných apartmánov sa líšia iba farbami.
„Vedel som, že mám dnes odísť zo San Pedra!“ nadchýna sa spokojný Papageno „Takýto veľký deň!“
Modré sú okenice a žalúzie, modré sú balkóny, čisto modré je andalúzske nebo a modrý je aj bar v uličke, kde sme práve vošli.
Nikdy predtým sme v ňom neboli.
Je to dnes jediný otvorený bar v Las Negras; pár stolov je prestretých ako na slávnostnú príležitosť... Za jedným z nich sedí hipícky oblečená Martha eše s jednou, ktorá má piercing azda na celej tvári – obedujú so starším anglickým gentlemanom v klobúku. Gentleman sedí s obrúskom na hrudi a veľmi spôsobne narába príborom - na prstoch sa mu blýskajú drahé prstene a na zápästí má kvalitné hodinky... Skupinka je bizarnou kombináciou travelerstva a luxusu, ktorý je v týchto končinách bežný a nikto sa už nad ním nepozastavuje.
Čašník nám podáva červené víno a tapi - tentokrát ustrice veľké ako polievková lyžica. Papageno názorne ukazuje, ako šťavu z tanierika vypiť a vylízať, lebo to je na ustriciach najlepšie – je to celkom nová a pre nás neznáma chuť a tak to sŕkame a Papageno sa pýta, aké to je, a my že good, very good...
Everything is very good.
Naučili sme sa už vychutnávať si z mála - nedostatok euros nás to naučil a my si uvedomujeme, že čím človek menej má, tým sú chute nádhernejšie.
Je to ako so životom: len smrť z neho robí vzácny dar...
Aký deň! Aký je každý deň vzácny! A ako malicherne plytváme jedným za druhým - mesiace a roky života nám unikajú pomedzi prsty len preto, že ich nedokážeme vychutnať, a prežiť naplno!
A všetko, na čom teraz záleží je, že vypijeme šťavu toto božieho dňa do dna. Iné tu na prácu ani nemáme...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára