Na druhý deň, ešte pred cestou do roboty idem do el stanco.
Rátam mince - trvá mi to celú večnosť Cítim, ako ma trafikantka pozoruje...Vonku stojí zaprášená audina – zaplať pánboh za to auto, pomyslím si, lebo viem, že žena ma posudzuje podľa drobáčov v dlani, ale mätie ju celkom slušné auto vonku na ceste... Chcem kúpiť vodu a cigarety LM, aké si tu zvykla fajčiť Ema...
Rátam peniaze a dlane sa mi potia...
Čas ma dnes núti švihnúť si... Idem do práce a vcelku sa na ňu teším... Ostáva nám ešte celých šesť euro a tak môžem na pumpe pred Albaricocques znova natankovať.
Len čo zaparkujeme v Las Negras, všimnem si, že na terase okrem Marthy a Karla maká Blondiak...
Je mi jasné, že som znova bez práce!
Všetci traja sú zabratí do činnosti, ledabolo pozdravia a ja vidím, ako sa Karl mrzí, že ma vymenil... Najradšej by ma nevidel, ale ja sa na neho nehnevám... Chápem ho, tu si prácu každý šetrí pre kamošov a súkmeňovec je bližší ako neznámy Východoeurópan... Koniec koncov som mu vďačný za pätnásť euráčov, čo mi dal včera zarobiť a za ktoré tu dnes môžeme opäť byť a čakať...
V Las Negras čaká každý. Sedíme na predných sedadlách.
Pred nami ulica a medzi bielymi budovami na konci cesty výsek Stredozemného mora...
Alibaba sa nám nadobro vytratil zo života.
Rovnako ako Santaklaus...
Vidíme Čechov zo včerajška, ako spúšťajú na more gumový čln.
Na čo čakáme?
Čaká niekde niekto na nás?
„Tu som sa naučila...“ preruší mlčanie Ema, „že každý myslí v istej chvíli v prvom rade na seba... A nečudujem sa... Po toľkých rokoch života na ulici sa človek musí naučiť chytiť sa každej šance...“
„Myslíš na toho blondiaka s Karlom?“
„Myslím na neho aj na ostatných...“
Na všetko potrebujete peniaze... Je to tak, že svetový systém nepoznajú najlepšie manažéri, bankári, znalcovia trhu... Svetový systém poznáte najlepšie, ak sa ocitnete pomimo toho istého systému... Odstup je potrebný na to, aby ste videli... A v tej chvíli, ako poodstúpite - pochopíte...
Aj ľudia ktorých stretávate mimo systému, tí ktorí sa stávajú vašimi priateľmi a bratmi, chcú prežiť rovnako ako vy... S tým sa ráta... Ráta sa s tým, že každý ide za seba... Bojujete o flek, o svoje posledné euro, o poslednú cigaretu, posledné sústo... O to sa s nikým nedelíte. To sa musíte naučiť – nemôžete sa podeliť o všetko, lebo zajtra nebude... Ak nemáte na benzín, neprídete do Las Negras... Ak nemáte na chlieb, nikto vám ho len tak nepodá... S tým musíte rátať. Musíte rátať s tým, že aj voda je tu na predaj...
Súkromné vlastníctvo pochopí človek nie ako milionár, ale keď nevlastní nič.
Z diaľky mi do uší doľahne známa melódia – Beatles a „Come back to the USSR“.
A v tej chvíli som tam!
Som v šesťdesiatych rokoch, kedy spieval Lennon a kdesi za morom sa rodili komúny detí kvetov...
Niečo z obrazu, ktorý práve vnímam má príchuť šesťdesiatych rokov - postaršie autá popri ceste, južanská a bezčasová architektúra, štíhla a osamelá palma a horizont mora... Aký jednoduchý býval svet sixties, rozdelený na dve ríše...! Hudba ma prenáša do čias, keď vznikla... Som vo svojich tínedžerských snoch o svete za železnou oponou...
Ponáram sa do slastného, melancholického a čímsi nádherného sna mojej generácie, s koloritom čopríkov a pomaľovaných áut...
Chalan vytlačí tajne z garáže otcovo auto a fičí sto dvadsiatkou z mesta, jazdí naverímboha a vedľa seba má dievča z námestia...
Sníva o ceste kdesi veľmi ďaleko, túži vybrať sa na dlhú trasu, až tam kde parkujú pomaľované autobusy s ľuďmi, čo sa tu zišli na koncert!
„Make love, no war“ znejú heslá a veríte, že ten svet existuje... Svet plný extázy a bez klamstva a ilúzie... Svet bez zbabelcov a bez zrady... Svet odvážnych ľudí... Svet mieru a bratstva, ktorý snívajú generácie za generáciou, už celé stáročia no realizácia stále uniká...
Týpek v pestrofarebnom rastafariánskom odeve prejde nezmyselne krížom cez cestu – na chrbáte nesie dutý bambus.
Beatles spievajú cez čas a priestor svoj song a z domu poniže vyjde rybár Jeanmarais...
Zadriemal po obede pri televízii a teraz, oblečený len v montérkach, vyjde pozrieť, kto to to ruší siestu...Vidí len čln s Čechmi a to ho uspokojí – ktorý z rybárov by vyplával teraz, počas siesty?
Spokojne sa vráti dnu. O chvíľu s Belmondom vyrazia...
Iste vyrazí aj fešák Omaršarif, čo má biely mercedes zo šesťdesiatych rokov zaparkovaný oproti po ľavej strane cesty.
Žalúzie domov sú pozaťahované a na ulicu sa nesú vône obedov...
Siesta...
Kde to sme a na čo čakáme?
Nie sme sami, čo v Las Negras čakajú... Čaká aj Karl s Martha. Parkujú tu už rok. Santaklaus čaká...Všetci týpci a traveleri v pomaľovaných karavanoch čakajú...
Sedíme bez myšlienok na predných sedadlách, mlčíme a čakáme bez očakávania...
Každý čaká že sa jeho život zmení. V Las Negras zachytíte záblesky pohľadov – ste to vy, ktorí sem prinášate rozuzlenie, alebo je to ktosi iný, kto má prísť?
Kto je ten, kto spasí váš vlastný svet? Kto má prísť?
Ten osudový sen mala Ema pred odchodom z našej país viacejkrát. V sne videla tábor uprostred púšte. Prechádzala popri strážach a už i najmenší závan vlastného strachu ju mohol prezradiť – ozbrojení muži boli vycvičení na najjemnejšie záchvevy emócií či postranných myšlienok. Podarilo sa jej plynule prejsť stupňami ochrany až do stredu tábora, kde vo veliteľskom stane sídlil charizmatický vodca... Napriek tomu, že sa chvela bázňou cítila lásku, ktorá z bojovníka vyžarovala... Zdvihol prst, ako to mával vo zvyku a pozeral jej priamo do očí.
„Pamätaj - Ten, ktorého čakáš, príde z púšte...“ povedal.
„Čo tak San Pedro? Nie je tam“ preruším dvojhodinové mlčanie. S Emou sa dobre mlčí.
„Nie. ON tam dnes nie je...“ povie s istotou Ema.
Nehovoríme „kto“ tam nie je...Obaja vieme o „kom“ je reč...
A obaja vieme, že napriek tomu, že tam nie je, blíži sa k nám...
Ako keď prostred hlbokej noci cítite brieždenie... Cítime, ako nám v životoch svitá... A je to omamný pocit, pri ktorom ledva ovládate túžbu... Túžbu predbehnúť dobu a byť už tam... Túžbu urobiť posledný skok...
Kto je ten, ktorý príde z púšte a ako zmení naše osudy?
Gumený čln, na ktorom odišli Česi do San Pedra, sa stratí za čiernou skalou...
V jednej chvíli si uvedomím plný význam celej situácie: parkujem na mieste, o ktorom som hovoril priateľovi doma!
Vyšli sme vtedy z kancelárie notára a ja som práve podpísal rozviazanie spoločenskej zmluvy...V tej istej chvíli som prestal byť spoločníkom firmy, ktorú som spoluzakladal...
TOTO JE TO MIESTO!
Miesto, na ktorom nám došiel benzín! Miesto na hranici mysle...
Už viem, ako to miesto vyzerá!
Zavolať teraz bývalým spoločníkom, aby mi požičali na návrat, to by dokázal každý... Keď som sa rozhodol pre odchod, zatvoril som si vráta... Nie je možné prosíkať o návrat... Ani o milosrdenstvo.
Parkujeme na konci našich ciest.
Ariadnina nitka návratu sa stráca v hĺbke minulého storočia, v rokoch šesťdesiatych, keď som ako malý chalan prvýkrát počul Beatles a „Come back to USSR“...
Nitka snov sa vinie všetkým čo som robil, podnikal a tvoril od čias, čo som ako trinásťročný pubertiak v čase reforiem a potlačeného sna o slobode, prvýkrát chytil do ruku gitaru...
Všetko, čo som kedy vlastnil mi slúžilo na to, aby som doputoval k La Palme...
Všetky vzťahy, ktoré som kedy prežil obsahuje vzťah so ženou, s ktorou tu sedím...
Doputovali sme. Ďalej už cesta nevedie. Sme na rozhraní svetov... Ísť ďalej a prekročiť h r a n i c u, alebo to všetko vzdať a zabudnúť na silu snov, ako väčšina?
pre pokračovanie klikni dolu na STARŠIE PRÍSPEVKY
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára