Taranquillo je veľké nemluvňa, ktoré práve zaspalo.V osade sa nepohne ani lístok, cédre stoja nehybne oproti majestátnej noci plnej hviezd a bielo sa jagajúcich obláčikov, ktoré ticho plávajú okolo dorastajúceho Mesiaca. Jediný kvet v kvetináči na priečelí Abuelinho domčeka vrhá siluetu na hrubo omietnutú fasádu a okienko je ako z rozprávky o dobrej starenke. Plochá strecha, po ktorej lozia mačky ostro kontrastuje s klenbou noci a dáva výjavu, ohraničenému otvorenými dvierkami karavanu, arabský nádych.
Pohľad na Abuelin domček, na zátišie s kvetinou, kde aj zabudnutý lavór má svoje presné a nezameniteľné miesto v kompozícii - nás napĺňa pocitom jednoduchej vidieckej krásy, harmónie a lásky. V tom uvoľnenom bytí je predzvesť čohosi nesmierne mocného, sily čo ju nevidieť, výbuchu, ktorý v zlomku sekundy premení vnímaný obraz sveta na prach. Z neurčitej spomienky a z mnohých falošných cieľov našej cesty sa vynára čosi veľmi skutočné a konkrétne...
Paya sa pokúša poslať správu po telefóne, no signál tu v Jame je dnes slabý. Správu o Mesiaci, tichu a kráse sa jej do našej país nepodarí odoslať.
Asi to tak má byť.
Keď si ľahne, ostanem v prednej miestnosti sám. Ležím dlho na posteli a pozerám cez oblok na arabské zátišie pred Abueliným domcom a na žiarivú tvár Mesiaca, ktorá visí rovno nad strešným okienkom a posiela ním do nášho domova magické snové svetlo.
Som ako opantaný prízračným svitom - bdiem a napoly som v spánku, poznám už tento pocit, spíte a bdiete zároveň a nechcete na tom
nič meniť, iba sa ponárate stále viac a hlbšie do chvíle, čo by ste ju tu najradšej mali naveky...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára