„Aj váš Havel je escritor – spisovateľ“- usmeje sa Alibaba.
„Havel je escritor, ktorý má peniaze a ja som escritor ktorý peniaze nemá.“ pokúsim sa zažartovať a hneď to oľutujem. Toto som nepovedal ja – toto povedala moja stará časť... Aj keď to mal byť pokus o humor, tentokrát mi to nevyšlo...
„Prečo sa ľutuješ?!“ - vyrazí zo seba Alibaba, až sa člnok zahúpe. Tuším som ho práve riadne napálil...
Vidím za jeho širokým chrbtom Callu de San Pedro a nikdy už nezabudnem na podvečerný obraz s ohnivým západom slnka a melodický, plynulý tok jeho andalúzštiny... Naša reč má od tejto chvíle dve roviny - jedna plynie ako bezstarostný rozhovor, druhá má pre mňa existenčný význam. Rozumiem zložitým formulácám v španielčine, a sám sa v nej dokonale vyjadrujem... Vnímam ju ako svoj vlastný jazyk; neprekladám slová v mysli, rozumiem im priamo...
A rybár v zátoke neďaleko skaly, čo pripomína ženskú tvár z profilu mi rozpráva, že odteraz už nemám výhovorky – že teraz už viem, čo so svojim životom urobiť... Cesta, ktorá ma čaká bude skúškou sily môjho vlastného presvedčenia o tom, čo som tu práve zažil a pochopil... Ak s k u t o č n e verím, ak s k u t o č n e v i e m, čo je mojou pravou podstatou, nič ma nemôže zastaviť, iba ak vlastné zabudnutie....
Cítim som sa sa ako žiačik pred svojim profesorom. Musím mu dať za pravdu; celý život som mal strach vyjsť s kožou na trh. Bál som sa, že ľudia neprijmú moju s k u t o č n ú bytosť a vysmejú ma a tak som svoju identitu len predstieral a hral. Bál som sa vlastnej odlišnosti. A ten strach ma dohnal sem - medzi inbernarderos, do Las Negras a do zátoky, kde končia všetky výhovorky... Teraz sa mám vrátiť a postaviť sa čelom svojim strachom... Postaviť sa pred známych, príbuzných, pred všetkých a ktorými som kedy žil a pracoval...
„Musíš ísť... Jednoducho musíš ísť! Comprendo? Rozumieš?“ pobádal ma Alibaba...
„Comprendo, rozumiem“ - odpovedám ako študentík. Kto je tento chlap v skutočnosti? Ako to, že mi vidí až do duše? Ako to, že niet rozdielu medzi mojou materčinou a týmto cudzím jazykom?
„Comprendo, todo? Naozaj rozumieš všetkému, čo tu hovorím?“
Áno. Rozumiem všetkému, dvom slnkám na nebi, celému vesmíru a nielen španielčine... Každá bytosť má tajný a dobre ukrytý poklad ale aj mapu, kde ho nájsť... Rozumiem Alibabovi a aj tomu, že tak ako ja teraz na tomto mieste, každá ľudská bytosť raz objaví svoj s k u t o č n ý cieľ cesty... Je teraz jedno, či zakotvíme v San Pedre...Je jedno, kto navonok sme a aj to, kde a za akých okolností svoj s k u t o č n ý význam na tejto zemi objavíme. Každý máme svoju vlastnú cestu a aj svoje vlastné San Pedro...
Alibaba mi na dĺžku celého člnka, ponad Payino plece pozerá rovno do očí a ja vidím, ako raz človek, zbavený strachu, prejaví sa skutkami, ktoré budú tvoriť jeho individuálne a jedinečné živobytie a ak tak učiní dostatočný počet ľudských bytostí, Ríša Ilúzie stratí svoju tisícročia trvajúcu moc nad svetom...
„Jedno je z akého národa pochádzaš a že je tvoj národ malý – to nie je výhovorka! Imaginácia, amigo, imaginácia je spoločná všetkým ľuďom na svete a to rovnako!“ rozpráva smetiar z Las Negras a ja sa už nečudujem ničomu...
„My Arabi sme vzdelaní ľudia máme obrovskú kultúru... Vieš o tom?“
„Si - áno ?“ - odpoviem otázkou a vzápätí si uvedomím, že hlúpo. Alibaba ešte zvýši hlas. Nemôžem nič namietať, lebo som prázdny a niet vo mne toho, ktorý by namietal... Je to akoby som sa práve preberal z nádherného prázdna, akoby som sa navracal z Bezčasovosti, z priestoru medzi myšlienkami, do ktorého ma celá situácia s dvoma slnkami zvláštnym spôsobom katapultovala...
„Nič o nás neviete... Ale my poznáme vašu históriu poznáme... Vaše dejiny, kultúru... My vás vidíme, ale vy nás nie... “
Teraz už celkom normálnym tónom začne o svojich obľúbených autoroch; skúša ma zo Schopenhauera, Nietzehho... Rozpráva o Sartrovi, Camusovi... To ho zaujíma. A dejiny. História ľudstva... Navraciame sa do sveta rozumu a pamäte – lasnegraský smetiar pritom poťahuje nylon, padajúci šikmo do tmavnúceho mora. Zhodneme sa na Chálilovi Gibranovi, arabskom spisovateľovi, ktorého aj ja obdivujem. Alibaba sype zo seba ďalšie mená, ktoré však nepoznám... Modravé svetlo sa rozplynulo ako opona medzi dvoma svetmi. Chvíle bezčasovosti pominuli; pasa nada: nevadí... Pasa nada, že veci nevychádzajú tak, ako si predstavujeme. Pasa nada, že sme sa v svojich odhadoch chlapíka na motorke sekli. Pasa nada. Skutočnosť, ktorá je vždy za clonou ilúzie, je oveľa čarovnejšia. Je oveľa silnejšia ako všetky ľudské predstavy. Aj dnes si uvedomujem, že tento smetiar mi dal viac ako keby bol impresáriom, za akého sme ho spočiatku považovali... Ak by sa splnili naše racionálne priania, ak by nás zamestnal, na jeho rozhodnutiach by záležalo naše živobytie... Teraz záleží to, ako sa budem živiť len na tom, či nezabudnem, kto v skutočnosti som...
Pozerám na Alibabu, ktorý pri jeho reči mňa nespustí zo mňa oči a na záliv San Pedro za jeho širokým chrbtom...
„Všetko, je vec i n t e r v e n c i e; nesmieš sa vzdať a nesmieš zabudnúť... Comprendo?“
Jasné že rozumiem – všetko, čo ma čaká sa mi vidí ľahko uskutočniteľné - ostane však spomienka, ktorú som práve prežil, dosť silná aj keď sa vrátime domov? Alibaba opakuje, že naše neúspechy len skúšajú silu nášho presvedčenia o tom, kým vlastne sme.
„Je to ako s rybačkou, možno teraz chytíme čosi, alebo aj nechytíme. Možno chytíme, možno nie... Ale ak ostanem doma a n e v y p l á v a m, nebudem mať ryby celkom určite Comprendo? Rozumieš?“
Horizont prechádza do fialovej a nad Sierrou je najružovejšia farba, akú si dokážete predstaviť. A na nebi všetky odtiene ohňa. Zátoka je v kontraste tmavomodrá, hlboká a pokojná a loďky sa belejú okolo ako náš tichý doprovod do prístavu.
Nechytili sme ani jedného kalamára...
Dnes však neišlo úlovok... Dnes neišlo o impresária, dobrodinca a milionára a dnes neišlo ani o San Pedro...
Pobrežie s dávno vyhasnutou sopkou vyzerá keď plávame okolo ako obrovské haldy čierneho uhlia oproti rozžeravenej peci oblohy. San Pedro zanechávame jeho vlastnému súmraku.
Ako sa blížime ku brehu, chápem, že som bol iba jedna z miliónov duší, uväznených desaťročia vo svete ilúzie. Náš starý príbeh však práve odišiel – rozplynul sa spolu so zvyškami iluzórneho slnka. ﻰ
Zakotvíme, vystúpim ako prvý a nesiem nádrž s benzínom. Alibaba sa opäť ničoho ani nechytí - kráča priamo do lodenice...
Je tma a v Las Negras sa zažínajú svetlá. Rybári sa rozchádzajú a tlmene debatujú. Vojdeme do rozsvietenej lodenice a odložím nádrž, kam mi ukázal. Alibaba tam zbadá Santaklausa, ktorý však zabudol vypnúť motorček mechanického navijaka v prístavisku a tak na neho spustí paľbu výčitiek. Potom sa obráti na nás, nečakane sa pred Payou ukloní a trikrát ju pobozká na líca...
„Môj dom je váš dom. Prídite aj zajtra...“ povie vážne a priamo, keď objíme aj mňa. Santaklaus, ktorý rýchle vypol zbytočne vrčiaci motorček a teraz ukladá rybárske tú našu chvíľku pozoruje...
„Alibaba je dobrý chlap“ oprobuje tulák Santaklaus, keď sa Arab stratí v tme... Prikývnem. Pochopil už tento Nemec, že nie je mojim cieľom pripraviť ho o džob?
„Odchádzam do svojho karavanu. V člne je už zima, nedá sa v ňom spať. Na jar sa do Las Negras však vrátim.“
V piesku pred lodenicou začne kresliť mapku, aby sme vedeli, ako sa k nemu na púšť dostať. Je to predsa j e h o tajné miesto! Je to j e h o úkryt a j e h o domov. A teraz sa s nami delí územie v ktorom je sám kráľom...
Neverím vlastným ušiam, keď navrhuje, aby som odtiahol náš karavan na zimu vedľa jeho... A vraj, podelíme sa aj o jedlo...
Dáva najavo, že je všetko vporiadku, že sme priatelia a všetko je ako predtým...
Nič však nie je ako predtým... Niečo sa s nami stalo. V každom prípade
teraz viem, čo musím, keď sa nám podarí vrátiť domov, so svojim životom urobiť: nemám už na výber...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára