Zakaždým, keď nás míňa starý Frasco, nadvihne svoj klobúk na pozdrav, no nikdy sa nezastaví a ľahkou, no neuveriteľne pevnou a mladistvou chôdzou pokračuje ďalej na ramblu... Sila jeho autority a vnútorná hrdosť pravého Andalúzana mu zrejme nedovoľujú pristupovať k neznámym len tak, naľahko... Sme len payos a on o bielych ľuďoch vie svoje. Zažil si už svoje... A teraz je tu.
„Limpiado?“ pýta sa neveriacky Frasco, keď sa s nami zvíta podaním si pravice. Zo starcovej prítomnosti vyžaruje mocná energia.
„Limpiado,“ prikývnem a ešte dlho cítim silný a teplý stisk jeho ruky. Za širákom má zastoknutú čerstvo odtrhnutú kvetinu, oblečený je v koženej rozopnutej veste, károvanej košeli a menčestrových nohaviciach, ktoré má opásané remeňom za ktorým sa húpe laso na uväzovanie koní...
„Payo je dobrý šofér“, povie Paco „Sám to odviezol, pozri! A môj syn Juan to nedokáže!“
Snažím sa im vysvetliť, že keď som prešiel krížom Európou a ťahal za sebou príves, je Pescaderova kára pre mňa hračkou...
„Quanto dias, koľko dní si išiel?“ pýta sa Frasco. Ako tak pri nás stojí, strieška klobúka mu tieni oči...
„Osem dní a osem nocí.“ poviem po pravde. Karavan bol príliš ťažký, išli sme slimačím tempom a prespávali sme na parkoviskách...
Pýta sa, ako ďaleko je naša krajina. Keď mu poviem, že je to ďalej ako Alemania, krúti hlavou /je to tak Alemania- Nemecko je tu poslednou krajinou na konci sveta.../ Vytiahne balíček cigariet, čierny tabak a so žoviálnym gestom ponúkne aj Payu /čo ostatný chlapi nerobia/. V pohyboch, chôdzi a spôsobe reči tohto starca je čosi veľmi gavalierske. Má iste dobre vyše sedemdesiat, no jeho zvonivý hlas naráža na ušné bubienky ako zvuk gongu - má medenú farbu a ešte čosi, čo ťažko definovať: akoby rozprávalo viacej hlasov spoločne...
Chce vedieť o našej krajine viacej. Vytiahnem fotografie.
„Mucho verde, veľa zelene, veľa stromov - arboles“ hovorí uznanlivo starý Frasco a ja mu pozerám cez plece. Pescadero mi kázal titulovať ho slovom „čačo“- čosi ako miláčik... Čačo Frasco sa pri každom obrázku dlho pristaví, prikyvuje a usmeje sa popod vykrútené sivé fúziská, ktoré mu siahajú do polovice líc.
Vráti mi album a nadvihne klobúk. Mimovoľne urobím to isté - nadvihnem si šiltovku. Pozrieme si rovno do očí. Nakrátko...
Nikdy predtým som nevidel v očiach človeka takú pevnú priamosť ako v šedých zreniciach Čača Frasca! Účinok toho pohľadu je ako prienik dýky priamo do srdca.
„Čo tu hľadáš?“ opýta sa priamo.
„Prácu... Hľadá prácu...“ priskočí mi na pomoc Paco.
„Prácu ani nie...“ poviem ja.
„Myslel som, že hľadáš prácu...“ ohradí sa Paco.
„Hľadám peniaze,“ odpoviem. Čačo pozrie na prekvapeného Paca a usmeje sa.
„Nie je sprostý...“ povie uznanlivo Čačo Frasco.
„Hovoril som ti, že nie je sprostý,“ prikývne Paco: „Ani ona ani on.“ dodá a škriabe sa za uchom...
Rozmýšľam, či nevytiahnuť slivovicu, ktorú som si priniesol z domu - ale nie, to by bolo na nich priveľa. Je to príliš silné. Možno druhý krát.
Okrem toho, je neskoro: Čačo nadvihne klobúčik, obráti sa k Payi, mierne a veľmi dôstojne sa ukloní a bez slova odchádza...
Napriek tomu, že je nevysokej postavy počujem, ako pod každým jeho krokom duní zem...
Zvesť o dvoch payos, ktorí si zaumienili upratať bordel dolu na ramble sa celý deň niesla osadou. Xara je presvedčená, že nás do toho vtlačil Pescadero...
„Nič nám neprikázal,“ bránim Pescadera pred Josém Sanchézom, Xariným bratom ktorý po svojej šichte na stavbe v San José prišiel pozrieť, čo sa to tu vlastne deje ...
„Vy ste naši hostia... Nemáte tu čo pracovať!“ vysvetľuje naštvaný José, bratranec Juana Pescadera... Je tu s ním aj jeho tehotná priateľka Alexandra. Vysvetľujeme postupne všetkým, že Pescadero nám nič neprikázal, že sme sa rozhodli pracovať sami...
S večerom prichádza Tontijo. Rozčúlenie Josého Sanchéza si zrejme zle vysvetľuje.
„Oni sú dobrí. Payo aj Paya. “ hučí, akoby sa nám tu chystali ublížiť.
„Mám ich rád, sú to dobrí ľudia. Buenos gente. Sú to m o j i ľudia!“
Práve sa vrátil z p a ž b y. Celý deň ho nebolo a teraz má už riadne kúpené. Mierne sa potáca. José Sanchéz sa nezdrží pobaveného smiechu.
„Claro – jasné, sú to tvoji ľudia...“ hecuje ho José. „Nie moji, nie Alexandrini, nie naši ale... Tvoji!“
„Claro,“ povie Tontijo. Claro – „jasné“ vyslovuje bez spoluhlások ako dva zvuky. „A – O“...
„A-O,“ napodobňuje ho José.
„A-O,“ potvrdzuje vážne Tontijo. Potom sa pochváli, kde všade dnes bol a koľko toho vypil. Od šiestej rána, kedy začal v bare u Antonia, prešiel okruh od San José, cez Pozzo de los Frailes, San Isidro a naspäť Antoniovi do Tarranquilla. José Sanchéz sa prehýba od smiechu, tehotná Alexandra tiež – je vidno, že majú Tontija radi ..
„Chcel som zobrať aj ich...,“ kývne hlavou smerom k nám. „Ale spali. Spia do desiatej!“
„Ale čo, neverím. Do desiatej?“ hecuje ho José s očami plnými sĺz od smiechu.
„Veru, pravdu hovorím, do desiatej! Nechcel som ich budiť, aby sa Payo nenasral, človek nikdy nevie, čo je zač...“
José sa smeje a Alexandra s ním... Aj my sa smejeme.
„Ale zajtra im to nedarujem. Bude sa vstávať o siedmej.“
„Preboha, o siedmej nie!“ zakročím teraz ja.
„O siedmej!“ nedá sa Tontijo. „Zobudím vás o siedmej a ideme piť k Antoniovi!“
„O siedmej nie, por favour“ prosíka Paya.
„Ja vstávam o štvrtej! A zajtra ideme piť!“
„Por favour...“
„A la siete - o siedmej!“ povie Tontijo. Sme uťahaní a hrozíme sa toho, že svoje predsavzatie, vziať nás na výlet aj uskutoční.
„O siedmej nie. No!“ poviem rázne.
„Por que?“ opýta sa celkom nevinne.
„O siedmej robím toto...!“ a ukážem mu to pohybom ukazováka a druhej zovretej dlane. Zasmeje sa a buchne ma do chrbta. Podá mi ruku.
„Mám ich rád... Mám ich naozaj rád,“ povie Josému a Alexandre, ale viacej pre seba; otočí sa na podpätku a bez vysvetlenia sa náhli domov.
„Vy ste tu hostia...“ vysvetlí José, už oveľa pokojnejší. „Ak má človek pracovať, potom za peniaze...“ dodá. Na stavbe v San José dostane o pár dní výplatu, takže nás s Alexandrou pozývajú na výlet do Las Negras...
Pozerám za postavičkou, podobnou tulákovi Charliemu. V polovici cesty sa zastaví a bez toho, aby sa obrátil, ukáže hore na oblohu.
„Dnes bude nádherná noc. Nádherná noc...“ povie Tontijo a pokračuje do svojho domca s konskou hlavou na vchode, tam kde býva so svojou dcérou Milagros.
„Je dobrý, ale nedá vám pokoj...“ povedala Alexandra „Mali by ste byť viacej s mladými...“
José, ktorý občas vypomáha pri zberoch tomate a pozná veľa impresáriov prisľúbi, že sa nám popýta na robotu. Potom sa rozlúčime.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára