Mlčky pozorujeme rybárov... Muži ťahajú bárku po piesku, pričom jeden vždy podkladá pod kýl bójky, aby sa dno nepoškodilo. Každá z dvojíc rybárov má vlastný spôsob a charakteristické gestá. Chlapi si vyhrnú nohavice do výšky lýtka a bosými nohami čľapocú v plytkej vode, až dokiaľ neodtisnú loďku do bezpečnej hĺbky a trhnutím lanka naštartujú motor... Rozoznávame partnerské dvojice a dávame im mená. Poznáme Jeangabina s Belmondom, dvoch šedivých mužov, čo prichádzajú prví: Belmondo, trochu zabalansuje na bosých nohách, /telo neposlúcha ako zamladi/, nakoniec však svižne vyskočí na provu. V ich pohyboch je čosi dôstojné a samozrejmé. Fechtmajster, bývalý majster v šerme, /viem to od Santaklausa/ vypláva na lov vždy sám - v okrúhlych okuliaroch, so svojim starosvetským účesom s pešinkou uprostred, vyzerá ako spisovateľ Čechov. Je tu loďka čo má, ako jediná, kabínku. Jej majiteľ ju s pomocou svojej ženy tlačí po piesku - ona potom ostane na brehu a ešte dlho, pokiaľ sa bárka vzďaľuje, sa s ním dohovára andalúzsky spevavým pokrikom...
Loďky vyplávajú jedna po druhej, vždy okolo štvrtej, ale čas na hodinách nehrá rolu - rybári sa riadia podľa nám neznámych pravidiel. Zdá sa, že vyplávajú vždy tesne pred západom slnka.
Aj Omaršarif má loďku a nastupuje do nej oblečený vo vyžehlenej modrej košeli „na telo“, tak ako sme ho vídali postávať pred realitnou kanceláriou.
Slnko sa schyľuje k západu, horizont ružovie a bárky sa s narastajúcou vzdialenosťou zmenšujú... Keď sa vrátia, bude už tma. Postup vyťahovania člnov bude opačný - je treba podkladať plastové rolky a vytiahnuť člny do bezpečnej vzdialenosti pod rybársky dom, kde ostanú ležať do budúceho dňa ako bez života. V tme sa budú podobať delfínom, chystajúcim sa spáchať kolektívnu samovraždu...
Stredozemné more je dnes pokojné, ako som ho ešte nikdy nevidel. Je ako nehybná a priezračná krištáľová pláň. Pozorujem vznikajúci biely oblak, ktorý akoby sa vynáral spoza Planéty...
Paya drží zrniečko, aké v poslednom čase v piesku a medzi kameňmi nachádzala...Položí to na knihu. Všimne si môj údiv a usmeje sa.
V prvé dni nášho pobytu nachádzala neuveriteľne krásne mušle, mňa to však nikdy príliš nezaujímalo. Prenikám za obzor, pozorujem oblaky, hviezdy, mesiac a nekonečnosť Kozmu a krásu jeho zákonov - ona zatiaľ celé hodiny s hlavou sklonenou k zemi hľadá - hádajte čo - mušličky! Ako plyne náš čas, zbiera stále menšie a menšie... Niektoré sú ako obilné zrnká a ja doteraz neviem, ako ich dokáže medzi kamením vôbec len zazrieť! Zakaždým mi ich ukazuje a ja musím zaostrovať svoje mierne krátkozraké oči na vecičky, čo sa vojdú na bruško jej malíčka!
Nakoniec sa s tým zmierim. Ženy sú skrátka iné.
Keď sme pred rokmi začali spolu žiť, myslel som, že muž a žena sú jedno.
Taký postoj som považoval za vrchol partnerstva a lásky... Neskôr sme sa začali o d l i š o v a ť a v tom čase som sa naľakal, či to nepovedie ku koncu, takému aký som už nespočetne krát so ženami zakúsil.
Dodnes sa tak nestalo a ja som pochopil že to, o čo ide nie je absolútne „splynutie“, zmazanie hraníc medzi mužom a ženou, či nebodaj rovnaké vnímanie sveta, ako to vyžadujú takzvaní správni chlapi... Pochopil som /a zmieril sa so skutočnosťou/, že žena je i n á, ako muž a muž je i n ý ako žena.
To o čo ide je s ú h r a. Je to spoločný let, ale jedno krídlo navždy ostane ľavé a druhé pravé.
Gitanos sú iní, Arabi sú iní, Litovčania sú iní, Nemci i my sme iní... A v tom je krása. Všetko o čo ide je prijímať každú jedinečnosť a to bezpodmienečne! Žiadne podmienky!
Ženské vnímanie sveta je i n é ako je mužské. A práve som si to mal – počas dňa, keď mi ukázala f i a l o v é zrniečko a stretli sme Alibabu - uvedomiť.
Obrátim sa na brucho. Zrnko piesku je f i a l o v é .
Našla ho medzi ostatnými, ktoré boli žltej farby. Niektoré sú čierne. Tie pochádzajú zo sopky. Rukou vyhrabe v piesku jamku. Vyhládza dlaňou steny a ja spolu s ňou pozorujem, ako sa zrniečka zosýpajú po jej strmom svahu...
Zaostrujem pohľad ako viem, až ma zabolia zrenice. Nos mám v andalúzskom piesku, a už rozoznávam jednotlivé zrniečka, naukladané jedno vedľa druhého, jedno na druhom, ako tehly stavby, ako kvádre egyptskej pyramídy a viem, že na to, aby sa stena z piesku nezosypala, potrebná je harmónia všetkých častí dohromady. Pohyb jedným zrniečkom naruší statiku a lavína sa zrúti do údolia jamky. S nosom zaboreným v piesku takmer nedýcham, ležím na pláži sto kilometrov od Afriky a polonahý poslúcham inštrukcie mojej polovičky...Takto sa teda chová chlap, čo nemôže nájsť robotu!
Sme ticho a nehovoríme.
Odrazu je mi jasné, že každá, aj tá najmenšia časť je súčasťou celku a celok bez nej nemôže existovať. Samozrejme, že môže, ale svet je tým pádom iný! A tak je to s každým atómom, každou bunkou sveta... Dokonalý poriadok. Inteligencia, ktorá vyráža dych...
Na čiernu skalu vyhasnutej sopky si sadli dve čajky. V mojom vedomí nastal z l o m, ktorý som očakával. Svet sa mení ako šibnutím čarovného prútika. V Antilúzii, plynie čas inak, ako čas na hodinách. Antilúzsky čas sa podobá na plynúci príbeh. Na sled udalostí a zážitkov...
Uvedomujem si, že v tejto chvíli sú slová zbytočné. Ona vníma ako muž a hľadí do diaľky. Ja vnímam ako žena a pozorujem detaily v piesku. Je to, akoby sme si vymenili úlohy. Spoznávam ju tým, že sa ňou stávam. Stávam sa ženou – Payou... Začalo to tým, že som akceptoval j e j bezvýznamné f i a l o v é zrniečko!
„Pozri!“ - tlmene vykríkne. Jej očami uvidím rybu, ako rozrazila zrkadlovú hladinu zospodu, vymrští sa, pričom z nej striekajú priezračné kvapky vody, pootočí sa vo vzduchu, zastane v ňom na celú večnosť, obráti sa hlavou dolu a nežne vkĺzne pod hladinu.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára