66. DOS SOLES

Motor rapoce a breh španielskeho pobrežia je z pohľadu mora impozantný.

Vplávame do zátoky za skalou. A tam, v diaľke konečne uvidíme rybárov, ktorí nás pred nejakou tou chvíľou prebehli...

„More je ako olej“ povie ticho Paya, keď Alibaba napokon vypne motor. Počuť čľupnutie kotvy; lasnegraský smetiar ju práve vrhol do tmavomodrých hĺbok.

Viem, že Paya je v poriadku. Ako už toľkokrát v tejto zemi rýchlosťou šibnutia čarovného prútika razom je všetko preč; túžby i strach už odleteli... Preč je naša minulosť. Je len „more ako olej“, je len zátoka a táto naša chvíľa... Sklamanie sa rozplynulo ako vlnka, ktorá ani nestihla vyrásť...

Je tu zvláštna, nehybná atmosféra, pripomínajúca podzemné jazero, alebo jaskyňu obrovských rozmerov. Za chrbtom celé Španielsko a predo mnou moja láska a Arab, ktorý chystá návnadu. Horizont zružovel od súmraku a ja neviem, čo môžem ešte viacej od života chcieť...

Obrátim sa a v tej istej chvíli zbadám nový úsek pobrežia a zrúcaninu

v diaľke nad zátokou... Žeby San Pedro?

Ešte než sa stačím otočiť a spýtať na to kapitána, začujem jeho výkrik. Nesie sa ponad morskú hladinu, odráža sa od skál a vracia sa ponad hlavy vzdialených rybárov naspäť ku nám do loďky.

„DOSSO - LÉÉS!“ - znie jeho prekvapený basbarytón. A znova: „Dossolééés!“

Alibaba pozerá do výšky, neveriacky krúti hlavou, potom sa znova nadýchne a volá svojim reperským hlasom čosi, čo znie ako DOSSO - LEES! !

„Dossolééés!“

Obrátim hlavu a - rovno nad skalou s tvárou ženy vidím - d v e s l n k á; DOS SOLES! Na tmavnúcej oblohe žiaria dve slnká!

Obe visia tesne nad rozoklanými hrebeňmi Sierry del Sol, a žiaria rovno nad posledným úsekom cestičky /camino/ do San Pedra!

„Dos solééés!“ - nesie sa k nám vzdialený pokrik v spevavej andalúzskej španielčine. Vidím, ako sa rybári stavajú vo svojich člnoch a pozerajú ponad skaly, čo obklopujú zátoku ako hradby. V absolútnom tichu počuť opakované ,,dos solééés”... Hlasy rybárov, plné údivu a bázne prichádzajú s rozdielnou intenzitou a teraz už zo všetkých strán. Alibaba cerí biele zubiská. Krúti neveriacky hlavou. A občas, akoby sa mu to zapáčilo, roztiahne ruky a volá ,,dos solééés” a z lodičiek, roztrúsených na tmavej hladine mu odpovedajú: DOS SOLES!

„Dos soles... Dve slnká na nebi, môj Bože! NO POSSIBLE,“ - pozrie na mňa zadýchaný Alibaba...

Rybári stoja vo svojich farebných člnkoch a pozerajú všetci jediným smerom. Steny kamenného chrámu pobrežia sa zo strán dvíhajú do stometrovej výšky. Tu dolu je mier, tôňa a zvláštna tichá radosť, aká býva v blízkosti horskej studničky. A z otvorenej kupoly neba padá dolu modravé svetlo...

„Dos soles. To je nemožné! Nikdy v živote som také čosi nevidel!“ Hovorí rozžiarený Alibaba. Jedno zo sĺnk však začína rednúť. Jedno zo sĺnk - a teraz neviem ktoré - dostáva éterickú podobu a začne sa premieňať na vreteno dúhových farieb. Potom sa rozdelí na dve rovnaké polovice.

Alibaba hľadá vo vaku svoj fotoaparát, no z druhého slnka ostáva len časť ako dúhový polmesiac a aj ten sa rozplýva ako obláčik.

„Dos soles” šomre si Alibaba pre seba. Na oblohe nad skalou s tvárou ženy ostáva ktorési z dvoch sĺnk a je už nízko nad obzorom. V zátoke ostalo ešte väčšie ticho, zafúkal vetrík odnikiaľ a ochladilo sa. Čierna skala potemnela. V absolútnom tichu to pôsobí, akoby vydávala majestátny, no tichý organový zvuk. Odrazu viem: ten zvuk je vo mne rovnako ako skala, rybári a tie dve slnká...

„Koniec predstavenia“, - zahlási Alibaba - „Povolené fajčiť, piť a rozprávať sa!“

Čosi vo mne chce von...

Cítim to ako prebúdzanie zo sna, ako spomienku...

Snažím sa zachytiť poznanie, ktoré mi vo chvíli pohľadu na dve slnká prišlo do logických štruktúr mysle, no vzápätí to stratím a vzdám...

Paya má rešpekt z benzínu, ktorý vylial Santaklaus – ešte cítiť jeho výpary... Alibaba ju ubezpečí, že keď si zapáli, bude to bezpečné, a potom sa k nej nakloní a teatrálne naznačuje, ako vdychuje dym z jej cigarety svojimi širokými africkými nozdrami... Smeje sa a napriek tomu, že vidím ako jej nenápadne nadbieha, cítim zvláštnu odťažitosť – akoby som sa na celú scénu pozeral z výšky...

S koncom úkazu prišli odkiaľsi tiahle vlny a lodička sa na nich teraz príjemne pohupuje... Cítime sa ľahkí, akoby bezstarostní a naplnení dokonalým tichom. Zapínam si bundu, no tento chlad nie je nepríjemný; je priezračný ako krištáľ... Je mi zvláštne slávnostne...

V tesnej blízkosti nás minie lodička Belmonda a Jeanagabina. Alibaba s nimi žartuje a keď sa vzďaľujú smerom k pobrežiu so zrúcaninou, jeho nárečie znie v celom zálive. Zátoka so zbytkami pevnosti je ponorená do tieňa majestátnych vrchov a detaily nerozoznávam. Vidím cestičku ako pás bledšej farby, pretínajúcu strmé svahy pobrežia v dvoch tretinách ich výšky. To je zrejme camino, posledný úsek cesty do San Pedra.

„Je to San Pedro?“ opýtam sa s pocitmi naplnenia, ako pri konci dlhého putovania...

Alibaba pobavene prikývne.

„Si... Si San Pedro. “

Paya pozrie tým smerom, a hlasne vyfúkne cigaretový dym. Zaostrujem zrak a vidím postavy, polihujúce na tmavnúcej pláži... Celkom jasne rozoznám pobehovať psov. Očami rozoznám dokonca pergolu pri jednom z kamenných chájd... Možno Burgermajstrov dom.

„Arabská pevnosť v San Pedre“, - dodá Alibaba. Všetky moje presvedčenia o tom, kam máme ísť sú odrazu v háji... Teraz nezáleží, či do zátoky dôjdeme, či nie... V tejto chvíli je mi to jedno; tam kde máme byť už sme... Čosi vo mne malo celý život strach vyjsť von... To „čosi“ je však teraz hlavnou súčasťou mojej osobnosti – to, čo ňou bolo doteraz je ako ilúzia, sen a minulosť...

Alibaba citlivo zviera vlasec prstami a rytmicky ním zaťahuje, akoby skúmal, čo sa tam dolu, desiatky metrov pod nami deje.. Obzor horí a San Pedro sa ponára do šera. Stále sme v tej zvláštnej, povznesenej a pritom pokojnej nálade. More sa mierne vzdúva, ale loďka sa nehýbe z miesta.

„Yo soi escritor - som spisovateľ“- začujem svoj vlastný hlas ako vyslovuje v španielčine tri slová, na ktoré som tak dlho čakal. Sú to slová, ktoré

vychádzajú kdesi z hĺbky mňa samotného; medzi tým, čo vyjadrujú a ich formou nie je rozdielu... Moje „čosi“ je teraz vonku, je nad morom a nad tým všetkým a je slobodné! Môjmu „čosi“ vôbec nezáleží na tom, čo bude... Moje „čosi“ je číra neviditelnosť, priestor medzi myšlienkami...