Len čo sme sa vyštverali na hrebeň, z ktorého je nádherný výhľad na celú pláž Monsul a modrú pláň Stredozemného mora, za ktorým priam cítiť Afriku, pocítili sme prudký nápor vetra. Bol ako vznikajúce tornádo a len čo sme sa stačili spamätať, navial nám piesok do tvárí, nosa a očí...
Prišlo to nečakane – inštiktnívne a v zlomku sekundy sme sa hodili tvárou k
zemi a zakryli si hlavy rukami – vietor stále silnel a hnal proti nám neuveriteľné množstvo piesku, takže sme chvíľami lapali po dychu...
Nádherný západ slnka sa v mihu oka premenil na piesočnú búrku – aj keď bol len lokálna a trvala len pár minút, pre nás, na hrebeni piesočného a skalnatého kopca nad morom bola večnosťou – a skutočne nás vyplašila...
Víchor ustal azda rýchlejšie, ako vznikol – oprašovali sme zo seba neveriacky piesok, ktorý sme mali všade – pozerali sme do hĺbky pod nami s pocitom, že toto nebezpečné divalo tu v tej chvíli bolo len pre nás – zopár ľudí tam dolu vyzeralo, akoby si sotva čosi výnimočné všimli – a majestátny západ slnka s bezoblačnou oblohou pokračoval, zakiaľ sme, s trasúcimi sa kolenami schádzali dolu k našim psom a karavanu...
V noci, keď sme zaspávali, prišiel vietor znova – počuli sme ako škrabú konáre kra o vonkajší plášť karavanu ako vietor silnie, ako sa karavan kymáca a pohybuja a akoby sa nakláňal...
„Cítiš to isté čo ja?“ opýtal som sa ticho a neveriacky Emy a ona prikývla...
Cítil som, ako sa karavan húpe, ako by ho zospodu dvíhala nesmierna sila – a ako sa už - už odliepa od zeme, a azda aj stúpa a stúpa...
Realita prichádza v podobe lístka, na prvý pohľad úradného tlačiva, ktorý
Guardia zanecháva v škáre zatvorených dverí karavanu...
Áno – našli nás a je čas, aby sme sa posunuli ďalej...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára