Prvý krát ho zaregistrovala Paya, keď sme sedeli na terase v Uličke svätého Petra. Bolo krátko po sezóne a my sme ešte nevedeli čo a ako... Auto sa predieralo priestorom medzi bielym múrom pizzerie a stoličkami na terase kaviarne. Spomalil, otvoril okienko a povedal bez okolkov ako ku starým známym... ,,Que tal ? Ako sa máte?”
,,Bien. Dobre.“ povedala Paya s úsmevom, lebo nám bolo naozaj okej. V Las Negras sa však bežne zdravia aj neznámi ľudia, na tom by nebolo nič zvláštne...
Druhý krát sa nám prihovoril, keď sme nastupovali do auta pred realitnou kanceláriou. Dal reč o mojom aute. Snažil sa lámať angličtinu a na mňa pôsobil viac ako černoch z Harlemu ako Andalúzan.
„Good car“, - povedal.
„Very good“,- povedal som a myslel som to naozaj.
„Koľko má rokov?“ - opýtal sa chlap.
„Rok výroby deväťdesiat“.
„Diesel?“
„Benzín. Jedna celá osem.“
„Koľko stojí?“
„Nie je na predaj“, - usmievam sa a myslím to naozaj.
„Koľko euro?“
Chvíľu rozmýšľam. Darmo, muži sú všade rovnakí. Musím streliť nejakú cenu.
„Tritisíc euro.“
„Mucho,“ - povie chlap. Veľa.
„Nie je na predaj“, - poviem znova.
Paya si všimne, že dom na hlavnej ulici, do ktorého vošiel je jedným z najkrajších v ulici... Bude človekom, ktorého ohlasovali jej živé sny a ktorý má dať odpovede na zmysel nášho – azda aj celoživotného - hľadania?
Naposledy sme ho videli, keď sedel na stoličke, opretý chrbtom o bielu hrboľatú stenu lodenice... Bolo už neskoro popoludní a rybári sa vracali z mora. Stáli sme tam dobrú chvíľu a pozorovali maliarov – dvojičky. Rybári sa vracali a slnko zapadalo a muž na lavičke za našimi chrbtami sa ani nepohol. Chlapi ťahali na breh svoje loďky a ticho bolo takmer slávnostné. Mali sme pocit, že tam ten černoch ani nie je. Sedel nehybne, ruky zložené na bruchu a tieň mu zakryl celú postavu. Stáli sme pár metrov pred ním, no necítili sme jeho prítomnosť.
Bol absolútne tranquillo.
Teraz pozeráme na seba. Muž čosi hovorí a naznačuje, ale ja ho v hluku motorky a vrtuľníka, ktorý sa vracia sponad San Pedra – nepočujem.
Spomeniem si na Payin dnešný sen...
„Choď... Volá ťa...“ pobáda ma Paya. Viem, že aj ona práve čosi tuší...
V koženej bunde, zelených menčestrákoch a so šiltovkou naruby, vyzerá motorkár skôr ako z amerických hiphoperských klipov, než ako muž z Payiných snov...
Medzi mnou a motorkárom prebehne vo zvláštnej zmesi angličtiny a španielčiny, používanej v tejto krajine, nasledovný rozhovor:
On: Pozeráš na rybárov?
Ja: Si... I am watching... To je Harley- Davidson?
On: No, Harley... Yamaha... It is not Harley...
Chce, aby som pristúpil blžišie. Som bosý a takmer nahý, chlap je vysoko nado mnou, na silnej mašine a ja iba v tričku bez rukávov vo vyťahaných slípoch, no škriabem sa hore násypom... Takto má vyzerať stretnutie zo sna? Jeden nikdy nevie, to som sa už v tejto krajine poučil a tak dávam dobrý pozor na všetko, čo sa má diať... Ukazuje prstom na nápis na motore.
On: Mira, mira, pozri... Ya-ma-ha Vi-ra-go...
Ja: Aha...
On: Ale mám aj Harley – Davidson.
Aby som lepšie pochopil rozdiel medzi oboma značkami, ukazuje rukami rozpätie rukovätí aké má harleyka. Múdro prikývnem.
Ja: Tvoje hobby?
On: Si. Hobby. Rybačka tiež...
Ja : Oh!
On: Tiež rybárčiš?
Ja: Solo mirando. Nerybárčim. Only watching. Iba sa rád pozerám.
On: Baví ťa to?
Ja: Si. Mucho. Áno, veľmi...
On: A baví to aj ju? - ukáže na Payu, ktorá ostala dolu pri mori.
Zakričím dolu na Payu.
Ja: Pýta sa, či sa ti páči pozerať ako lovia rybári?
Ona: Už som ti dnes povedala… Jasné! Claro!
On: Pôjde s nami na more?
Ja: Či pôjdeš s nami na more?
Ona: Hádam neostanem na brehu...
Ja: Si... She will come...
Chlapík na motorke chvíľu premýšľa. Pozrie na hodinky, obzrie sa a zase na hodinky. Všimnem si aké má veľké, tmavé a hlboké oči.
On: Bien. Maňana. Dobre. Zajtra. Zajtra tam!
Ukáže rukou k prístavisku. „O štvrtej. Zajtra o štvrtej vás zoberiem na ryby.“, povie, naštartuje motorku a odrfčí tak, ako prišiel...
Žeby černoch s krídlami?
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára