Začalo to v Calle Higuere.
Prečo sme sa rozhodli pre Callu?
Poviem to takto – keď sme tu boli na našej dovolenke, ubytovali sme sa v penzióne u istého Bernarda, Francúza. More sme mali priamo pod oknami a za chrbtami dve pyramídy pripomínajúce hory. Bolo to začiatkom februára, teplota na krátke rukávy a v oblasti nebolo takmer žiadneho turistu... Len jeden karavan, obytné auto zastalo pod pyramídou, ktorej sme hovorili „biela“, lebo bola belšia ako druhá, „čierna“, ktorá delí Callu Higueru od San José. Autíčko s dvoma staršími Nemcami tam stálo pár dní – pohľad naň v nás vyvolal túžbu cestovať, skončiť s podnikaním a vydať sa za čímsi, čo sme po celý život hľadali, no nemohli to nájsť... Neuspokojoval nás relatívny obchodný úspech nášho butiku s galériou... Čoraz viac sme cítili, ako nás pohlcuje život, ktorý sme ani nechceli a ako strácame čosi veľmi dôležité, pričom čas, ktorý sme mali vymeraný na tejto zemi utekal...
A tak sme si zaumienili, že raz sa do Cally Higuery /Zátoky fíg/ vrátime, ale už nie ako obyčajní turisti...
Naše prvé kroky v Andalúzii, len čo sme v noci minuli inbernarderá viedli práve na miesto v Calle Higuere, kde sme vídali parkovať onen biely karavan... Bolo už vlastne nadránom – mali sme za sebou únavnú, no neuveriteľne dobrodružnú cestu naprieč celou Európou, tritisíc tristo kilometrov smerom na juhozápad... Zaparkovali sme, chvíľu sme pozorovali svetlá lodí, plaviacich sa smerom na Gibraltar a až potom sme zaspali...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára