Máme už skutočný odpor pri pohľade na nekonečné plochy andalúzskej zeme zabalenej do plastu!
A tak si dávame pauzu – prestávame myslieť na prácu a kaktusovou alejou poďho do Las Negras!
Na našej ceste sme si už zvykli, že sa nám dejú zvláštne príhody. Zvykli sme si, že sa stretáme so zvláštnymi ľuďmi i na to, že každý detail, čo by sme si ho počas dňa v našej país ani nevšimli, dostáva v tomto svete osudový charakter. Vo svete, kde nepatríme nikam a nikto našu minulosť nepozná, každá nová skúsenosť a každá naša nová známosť pripomína sen...
Ako sa v tom sne však orientovať?
Ako rozoznať slepé uličky od skutočnej cesty za cieľom?
Dá nám dnešná jazda do Las Negras odpoveď na základnú otázku o ktorej nehovoríme, no obaja vieme, že je pre nás podstatná?
Tá otázka znie: nepomýlili sme sa?
Odišli sme zo sveta našich príbehov, ktoré mal svoj logický a zabehaný rytmus. Ten svet sme poznali, cítili sme sa v ňom viac-menej bezpečne, no napriek tomu sme sa rozhodli opustiť ho... Lepšie povedané – rozhodli sme sa vydať na jeho hranice, aby sme v území medzi snom a realitou našli svoj nový príbeh – ten, ktorý sme čítali medzi riadkami svojich bežných životov...
„Pamätaj, ten ktorého čakáš príde z púšte“- znie oznam z osudového Payinho sna...
V roku 2003, keď mala Paya tie zvláštne sny, v ktorých sa jej po tri razy prisnilo, že má stretnúť „muža z púšte“, sa naše životy začali podobať jazde na tobogáne - udalosti sa rútili a my sme si uvedomili, že sa im nemáme brániť a ovplyvňovať ich.
Učili sme sa nebáť sa akéhokoľvek možného vývoja toho, čo s nami bude.
V tom istom roku sme prežili doma veľa zmien /vypísal som sa z „eseročky“, založili a predali sme butik v centre mesta, po ťažkej chorobe zomrel Emin otec/ a nakoniec prišlo naše spoločné rozhodnutie vydať sa na cestu... Celý ten čas okrem rozumovému plánu /ako zarobiť peniaze/ sme v hĺbke našich bytostí celkom jasne vedeli, že sa blížime k čomusi nezvyčajnému a mimoriadnemu, čomusi, čo na nás čaká ako splnenie prísľubu z Eminho sna...
Rozumové „ja“, to ktoré malo logicky odpovedať na nástojčivé otázky príbuzných a známych,/ mnohých sme si svojim odchodom pohnevali a nadobro stratili/, nevedelo nájsť presvedčivú odpoveď na dôvod a cieľ takejto cesty. Vymysleli sme príbeh o hľadaní práce a takmer sme mu sami uverili... Ak sme však chceli zarobiť peniaze, mohli sme predsa ostať doma, alebo ísť do hociktorej inej európskej krajiny, my sa však ťaháme vyše tritisíc kilometrov na juh, osem dní sa trmácame s preťaženým karavanom, /ktorý ma väčšiu váhu, ako uvádzal bývalý majiteľ/, jazdíme ako o život /a o život skutočne išlo/ aby sme skončili v najchudobnejšej časti kontinentu... Prečo?
Spočiatku sme to, kam zamierime, nemali vôbec jasné... Istý vykladač snov a ľudový liečiteľ nás takmer presvedčil, že máme zamieriť na Azory – tam na nás vraj čaká rozuzlenie.
Nám sa pozdávalo skôr Portugalsko.
Rozhodovali sme sa ešte počas cesty: chvíľu sme boli presvedčení, že ostaneme vo Francúzku, kde mám vzdialenú rodinu, až potom sa nám začalo rysovať Španielsko a napokon Andalúzia...
Tým, ako sme sa prestali podriaďovať iba rozhodnutiam rozumu a logiky, dostávajú naše dni zvláštnu živosť – no ešte stále sa nedokážeme spoľahnúť na zázraky a nechať veci nechať len tak plynúť a nestarať sa o to, kde budeme zajtra: stále v nás funguje zvyk veci si plánovať, riešiť ich a spoliehať sa na svoju racionalitu. A tak sme akoby uväznení medzi dvoma paralelnými príbehmi: ich hranica vedie za posledným inbernarderom za Albaricocques...
Niečo v nás s určitosťou vie, že niekde za hranicou sveta zháňania peňazí nás čaká stretnutie, ktoré predpovedal Payin sen. „Ten, ktorý prichádza z púšte“ o nás vie, rovnako ako my vieme o ňom. Okrem sna sme sa nikdy nestretli – a predsa vieme, že aj on, rovnako ako my, mieri na toto zabudnuté miesto. Čaká nás dnes v San Pedre? Nesmieme sa oneskoriť, ale ani unáhliť: v oboch prípadoch by sme sa mohli minúť a zázrak premeny sna na realitu by pre nás ostal navždy nezdarom...
pre pokračovanie klikni dolu na STARŠIE PRÍSPEVKY
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára