Cestou údolím za Albaricocques nie som vo svojej koži...
Ír je dnes na ceste do Granady a náš odchod z Taranquilla je takmer nevyhnutný - cieľ, o ktorom som si myslel, že je na dosah, nám navždy unikne...
Už samotné takéto myšlienky a pocit rozmrzenosti ma pútajú k minulosti...Vždy, keď sa ma dotknú pocity sebaľútosti, padám do spárov Draka... A nič mi nepomôže...
Ema v i e, že konala správne no ja stále neviem motív jej odmietania...
„Myslíš, že to ten chlapík na nás hrá?“
„Nie, to si nemyslím“- povie... Už má dosť mojich otázok. Pozerá cez okienko, alebo sa mazná so psíkmi a to ma dráždi ešte viac...
„Prečo sme s nimi neišli do San Pedra?“
„Ešte nebol náš čas.“
„A čo ak už nikdy nebude?“
„Prečo to hovoríš mne?“
„A komu to mám hovoriť? Ty si predsa odmietla pozvanie... Opakoval ho dvakrát..“
„Ak by ho zopakoval tretí krát, išla by som...“
„Tak o to ti ide?“
„Povolila by som. Nedokázala by som odolať... Naozaj som cítila silu a priťahovanie ako nikdy predtým... Bolo mi na odpadnutie, ako som to chcela... A možno preto som to odmietla... Nikdy nie je dobré ísť takto hrr..“
„To je hrr, keď čakáme celé mesiace a možno celý život? Veď už väčšiu trpezlivosť ani nepoznám!“
„Tak budeš musieť poznať ešte väčšiu...“ povie Ema nekompromisne a ja viem, že má pravdu...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára