Vlny omývajú skaly v južnej časti lasnegraskej novembrovej pláže a na horizonte sotva rozoznateľný, no nezvratný pohyb lodí...
Aké sú to lode?
Odkiaľ a kam plávajú?
Nerozoznám, či ide o plavidlá, prevážajúce tovar, tankery, či osobné lode, ale na tom vôbec nezáleží... Opäť som v priestore bez myšlienok – vlny mora sa ma dotýkajú kdesi veľmi hlboko... Akoby nebolo hranice medzi morom, nebom a mojim vnútrom... Je to vstup do Antilúzie, našej novej krajiny, z ktorej nás dočasne vytrhla choroba...
V tej k r a j i n e vidím loď na horizonte a aj ona je súčasťou môjho vnútra...
Pozorujem jej nebadateľný, no neprestajný pohyb...
Trvá ešte hodnú chvíľu, než si uvedomím, že zmenila kurz - otočila sa provou rovno proti smeru, ktorým pozerám...
Jasne vidím plachtu, ožiarenú šikmými lúčmi zapadajúceho slnka...
Cítim jemné vzrušenie, ale snažím sa ostať bez akéhokoľvek rozumového popisu situácie... Po nejakom čase vidím, že to, čo som považoval za plachtu je vertikálna stavba, čnejúca z paluby...
Trvá ešte hodnú chvíľu, až pochopím, že si to rovno oproti mne mieri obrovská, zrejme kontajnerová transoceánska loď.
Z paluby sa týči stavba ako mnohoposchodový panelák a už vnímam rady okien a poschodí... Slnko ju ožaruje a vidím, že trup je červený a objekt s poschodiami okrovo-žltý...
Nemám poňatie o čase, som tu sám a Ema v diaľke zbiera mušličky... Som v bezčasovosti a v bezhraničnom priestore v ktorom loď pláva v mojom vnútri...
A v tej istej chvíli som pochopil, že náš príbeh tu ešte nekončí...
pre pokračovanie klikni dolu na STARŠIE PRÍSPEVKY
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára