Posledné domy v Las Negras.
Asfaltka prechádza do štrkovej a hrboľatej cesty... Obchádzame dvojicu týpkov s dieťaťom, čo sa vracajú z San Pedra.
Nakoniec pikap pred nami zabliká výstražnými svetlami a zastane...
Sme na štrkom vysypanej plošine, ktorá môže byť provizórnym parkoviskom – ticho tu stoja dve-tri ošumelé a pomaľované dodávky travelerov...
Tu končia európske trasy – pokračovať sa dá len pešky... Tu je aj záver nášho motorizovaného putovania. Sme donútení vystúpiť, a pešou chôdzou vzdať hold nádhernému a pokojnému kusu španielskej zeme...
Zo zaparkovanej dodávky vystúpi pekná a strapatá Španielka a vyzerá akoby sa práve zobudila... Ír je už pri nej a zmesou angličtiny a španielčiny jej dohovára... Podľa všetkého včera veľa prebrala...
„Nikdy nesmieš stratiť kontrolu, comprendo?“
Dievčina prikyvuje hlavou na súhlas...
Rastaman sleduje scénu akosi nervózne, súri na cestu, ale ostatní veselo popíjajú víno z fľaše a nehýbu sa z parkoviska. Je už mierne naštvaný a tak si rázne hodí na plecia malý batoh a sám vykročí do krajiny...
Kopec pred nami zalievajú posledné lúče jesenného svetla.
Beriem z auta bundu a nepremokavý plášť a Eme podám krátku zelenú bundu a sveter. Vo vreckách texasiek cítim váhu osobných dokumentov, ktoré nás definujú v Ríši Draka – netrúfam si ich nechať v opustenom aute – neviem, kedy sa vrátime a mám na pamäti varovné hlasy, ktoré nás upozorňovali na časté krádeže.
Sme v divočine – sme na okraji Ríši Draka, kde jej zákony prestávajú mať účinnosť...
Už sme sa naučili byť veľmi opatrní... Na ceste sme nútení naučiť sa rozlišovať chladnú opatrnosť od ustráchanosti a paranoje... Dávam pozor, aby ma vlastná podozrievavosť nestiahla k úzkoprsej uzavretosti, ktorá je sama osebe jednou z najsilnejších prekážok vstupu do Antilúzie...
pre pokračovanie klikni dolu na STARŠIE PRÍSPEVKY
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára