Campohermosso je z diaľky ako hociktoré nezaujímavé mestečko, obklopené inbernarderos – zastanem na svetelnej križovatke, pričom sa tí dvaja, už v náladičke, hlučne dohadujú, kde je gassoliniera - zbadám ju napokon sám a odbočím priamo k stojanu. Manolo v rybárskych čižmách a s bandaskou v ruke vzbudzuje na pumpe úsmevnú pozornosť - ale jemu to ani najmenej neprekáža.
Pozerám na číselník a vidím, že nám pribudlo rovných sedem a pol litra bezolovnatého benzínu - to nám vyjde na sto kilometrov, ak teda rátam dvadsať do Las Negras a dvadsať do Taranquilla - ešte nám ostane rezerva na šesťdesiat kilometrov a to máme ešte na jednu kompletnú cestu smer Taranquillo - Las Negras a späť... Takže takto to vyzerá na konci ciest... Alebo sme na hraničné miesto sna a reality ešte nedošli?
Papageno pochádza z Madridu a žije celý rok v prírode a teraz, jediné čo chce je, pozvať nás na pivo - tvrdí, že tu pozná reštauráciu kde majú najlepšie tapas...
Manolo tvrdí, že dobrá reštaurácia je inde, chvíľu sa handrkujú vyzerá to na vážnu roztržku. Prievozník zvyšuje hlas, ale potom sa Papageno zasmeje a búrka pominie skôr, ako začala... Manolo je typ, ktorý netreba veľa dráždiť... Berie veci príliš osobne: kalné oči, vlčí výraz v divokej andalúzskej tvári mu dávajú výraz pouličného zlodejíčka, banditu, ochotného a pripraveného v istej chvíli na všetko...
Parkujem, ale už sú zasa v sebe - Papageno ma udiera po pleci a ukazuje, že zastať treba inde, lebo ma odtiahnu a tak sa posuniem ešte pár metrov, ale Manolovi sa zasa to nepáči... Z kaviarne nás cez výklad pozorujú chlapi. Bosý Papageno ma teatrálnymi gestami naviguje na uzučké voľné miesto pri mohutnom kmeni starého platanu...
Rád by som mal auto trochu viacej na dohľad, ale parkovisko pred kaviarňou je plné... Nemám namontovaný alarm, ani iné zabezpečenie proti krádeži - a teraz, ktovie prečo, mám pocit že mi to bude chýbať...
Pri bare si nenápadne hľadám sedenie, z ktorého budem na auto aspoň ako-tak vidieť ... Počul som o obyvateľoch San Pedra už všeličo... Spomeniem si na policajnú raziu a kľúče od áut, ako mi to opisoval Santaklaus... V každom prípade c h c e m mať teraz svoje auto na dohľad.
Keď Papageno zmizne, najprv si myslím, že išiel na servicio, ale dlho nechodí a tak zájdem na záchod, pozrieť, či sa tam dáko nezasekol...
Samozrejme, že tam nie je... Pozerám na Manola, ale ten sa len baví s chlapmi v bare a nás si nevšíma... Ten jeho kriminálnický ksicht... Zohrali si to na nás? Zájdem k sklenej stene a pozerám krížom cez cestu k platanu...
Paya si všimne moju náladu.
„Som len opatrný...“ poviem jej a snažím sa, aby nestratila náladu. Manolo debatuje pri bare s chlapíkom, čo má jedno oko ako rybie. Dávam si záležať, aby si moje prechádzky k oknu nevšimol a nevykladal si ich po svojom...
„Hola Checkos!“ kričí Papageno od dverí, máva rukami a ukazuje igelitky plné liekov. Naozaj neklamal - bol v lekárni! Pozrieme s Emou na seba a vydýchneme si...
„Ste v pohode, Česi?“ pýta sa a my že áno, sme v pohode... A či sa nám tu páči a my že, áno, páči sa nám tu...
Na televíznej obrazovke bežia správy zo sveta.
Počujem samého seba, ako sa pýtam Manola, čo by ma stál prevoz do San Pedra...
„Vy dvaja neplatíte nič, nada...“ ukáže prstom Manolo na mňa a na Emu..
Prevozníkovi sa nečakane vyjasnili oči - nie je v nich ani náznak tuposti, charakteristickej pre opilcov a povaľačov takého druhu...
A rovnako, ako to vnímam s Tontijom, za maskou pouličného hlupáka sa odokryjú jasné a ostré rysy dobrého kamaráta, akým Manolo býval v svojich lepších časoch...
Som si istý, že dnes uvidíme San Pedro!
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára